Hrdina na titulnú stranu

Mdlá, nudná, nevierohodná, zle napísaná a otrasnými, umelo pôsobiacimi dialógmi oplývajúca televízna inscenácia o dvoch mladíkoch, čo chcú mať najnovšiu hi-fi aparatúru na diskotéky a tie najžhavejšie (s)hity od Elánu, aby mohli zbaliť a prekotiť Sládečkovú. Tak sa dajú do partie s dvojicou nebezpečných gangstrov, pri ktorých by sa roztriasli kolená ešte aj Lucovi Brasimu... Čo čert nechcel, práve keď idú kradnúť náhradné súčiastky vo fabrike vypukne oheň. Jeden z nich síce zachráni strážnika a majetok socialistickej spoločnosti pred požiarom, no z pochopiteľných príčin sa radšej vyparí. To však už prichádza na scénu neohrozený investigatívny novinár v podaní Joža Vajdu, od ktorého by sa mohli učiť aj Woodward s Bernsteinom, a ktorý sa rozhodne zistiť prečo sa hrdina k svojmu záslužnému činu nepriznáva. Keď to tu tak rekapitulujem, tak to vlastne vôbec neznie až tak zle a dalo by sa z toho spraviť niečo pozerateľné. Avšak to by to museli mať v rukách iní ľudia než tí, čo to v nich mali. V tomto prípade to totižto dopadlo celé zle. Očami som tlačil čas a tešil sa kedy konečne uvidím záverečné titulky. Z letargie ma vytrhla len scéna požiaru, v ktorej bola, ak som to správne identifikoval, vykradnutá jedna skladba Jeana Michela Jarreho. Tých 45 minút si ušetrite, dosť, že som o ne prišiel ja. (18.11.2014)