Macejko

Srdcervúca pocta jednému z najlepších hudobníkov (a ľudí) všetkých čias. Na konci budete plakať.

Ako najlepšie zhodnotiť druhú sériu Zaklínača...   Predstavte si, že sedíte v krčme a čakáte na príchod kamaráta, ktorého ste dlhšie nevideli. Pred vami sa skvie napenený polliter a vy sa už tešíte, ako si s kamošom zaspomínate na všetky tie spoločne prežité legendárne chvíľky a zároveň sa neviete dočkať, s akými novinkami vás prekvapí.   Lenže človek, ktorý si oproti vám napokon sadne, nie je váš kamarát, ale niekto, koho ste nikdy nevideli. Dotyčný smrdí, príšerne nadáva a artikle jeho oblečenia nekorešpondujú jeden s druhým ani s prižmúrením oboch očí. A čo je najhoršie, na hlave má natiahnutú krvavú a dotrhanú kožu z tváre vášho dávneho priateľa.   V odpore a v hrôze sa zháčite, avšak navôkol sediaci štamgasti sa na vás pozrú ako na blázna. "No a čo, že to nie je tvoj kamoš," hovoria a vy si s hrôzou uvedomíte, že bezbrehé šialenstvo tých slov nepočuje nik iný, len vy. "Daj mu šancu, iste má v talóne pripravených pár prekvapení." S neistotou sa teda obrátite späť na cudzinca a opatrne ho vyzvete, aby spustil. Veď čo, možno majú pravdu. Váš dávny kamoš to síce nie je, ale v minulosti ste dali šancu aj čudesnejším indivíduám.   Kreatúra však otvorí smradľavé ústa a vy okamžite pochopíte, ako škaredo ste sa splietli. To, čo hovorí, nedáva ani najmenší zmysel; slová samotné síce znejú správne, ale ich spojenie do viet viac než čokoľvek iné pripomína zdrogovaný psychotrip z hlbín pekla. Zatúžite zdvihnúť sa a utiecť kade ľahšie, ale zvrhlá fascinácia je silnejšia ako vy a priková vás na mieste. Ostanete až do konca a kreatúra so slizkým vechťom krvavej kože na hlave napokon zmĺkne. Štamgasti v podniku tlieskajú, z ich úst prúdy chválospevov na výzor onej kreatúry, ktorá zmasakrovala vášho dávneho priateľa. Čipkovaná sukňa natiahnutá na rifľových kraťasoch, páperovité boa utiahnuté okolo pása, na jednej nohe črievička, na druhej koliesková korčuľa. Ľudia nešetria obdivom, na stôl pred vami hádžu tringelty a pýtajú si viac.   A vy si pripadáte ako jediné lietadlo v ústave pre mentálne narušených. Tak asi taká je druhá séria netflixovského Zaklínača.   0/10

Ubíjajúci trojhodinový mišmaš všetkých možných nápadov, ktorý je vo výsledku ešte horší ako Skyfall. Spectre som preskočil, mal som aj toto, pretože v poslednej bondovke nefunguje skoro nič. Malek hrá najtragickejšieho záporáka posledných rokov, emócie (hoci sa ich film snaží dolovať bagrom) sú takmer na nule a akčné scény človek spočíta na prstoch petardového entuziastu po Novom roku a za zmienku stojí iba tá úplne prvá. Približne od prvej trištvrte hodiny som sa tváril zhruba ako Ralph Fiennes - nasrato a s túžbou byť kdekoľvek inde.

Podpriemerný film podľa príšernej predlohy, trpiaci klasickými neduhmi súčasnej hollywoodskej produkcie. Kamera namrdaná hercom bezmála až do nosných dierok, snímanie dialógov podľa tej najhoršej tradície Lucasovych Star Wars prequelov, farby vygrcané ako od Snydera po porážke a kostýmy ako z každej druhej sci-fi za posledných 15 rokov. Posledná polhodina je navyše doslova smrtiaca a pri sledovaní tých mizerne nasvietených kamenných kulís ako z televíznej inscenácie som sa už iba konštantne pozeral na hodinky. Väčšina hercov nemá k dispozícii nič, do čoho by sa dalo poriadne zahryznúť, snáď iba tá Rebecca Ferguson a burácajúci Harkonnenovie Vlado Skarsgaard. Otrasný toporný Chalamet v hlavnej úlohe si už klasicky vystačí s jediným výrazom, Zendaya je tam dohromady asi päť minút, a Javiera Bardema by bez problémov zastúpil náhodný mexický školník. S prehľadom najhorší Villeneuveov film, čo som videl. Neverte nikomu, kto tvrdí, že vás čaká epika, mystika alebo politika. Hovno. Dostanete iba ďalší predražený vehikel pre slávu  extrémne preplatených hercov, obsadených podľa ich súčasnej popularity. Príbeh a postavy sú strašné, pretože Herbert je mizerný spisovateľ a scenáristi nemali odvahu ten jeho prehajpovaný paskvill od základov prekopať. Vizuál je odporný, desaturovaný a tmavší ako The Long Night z Game of Thrones. Ešteže ten Zimmer ide bomby - pri samostatnom posluchu jeho Sketchbook soundtracku si človek veľmi ľahko predstaví oveľa, oveľa lepší film.

Hayao Miyazaki podľa Pixaru. Nie je to taká pecka ako Soul, ale feel-good movie of the year určite.

Niekedy okolo roku 2013 sa zo Zacka stal Hack a z režiséra fantastických Watchmen čistokrvný debil, ktorého na režisérskej stoličke drží iba banda podobných jednobunkovcov v jeho fanúšikovskej základni. Army of the Dead je s prehľadom to najhoršie, čo natočil, a zároveň najhorší zombie film, aký som mal tú smolu vidieť. A veľmi pravdepodobne aj sračka roka, hoci konkurencia v podobe komiksových výplachov pre jebnutých je väčšia ako kedykoľvek predtým.

Štvorhodinová onania, ktorá je v podstate nehodnotiteľná. Vďaka výbornému soundtracku Toma Holkenborga miestami neodolateľne cool, väčšinou však odtrhnutá od reality na toľkých rôznych úrovniach, až mám chuť ten film vidieť znovu a študovať ho ako akýsi zmutovaný organizmus z inej galaxie.

Svoj prvý superhrdinský film po rokoch som si pozrel iba kvôli fantastickému soundtracku Hansa Zimmera. Chcel som predovšetkým vidieť, aké strhujúce výjavy môže dokresľovať podobne monumentálna hudba. Ani vo sne by mi nenapadlo, že dostanem moje najhoršie komiksové predsudky zhmotnené na n-tú a že sa z WW84 vykľuje takto impotentne zrežírovaný odpad s mozgovou smrťou azda väčšou, ako na gopnických teplákoch obesení slovenskí väzni. Hudba vo svojej sfére exceluje a Patty Jenkins môže skutočne ďakovať Diovi aspoň za ňu, pretože to, čo k nej servíruje ako vizuálny doprovod, by obstálo možno ako pilot soon-to-be-cancelled seriálu na Netflixe, pretože horšie triky (a vizuál celkovo, od kamery po svietenie), som pri filme s podobným rozpočtom snáď nikdy nevidel. Ďalším kandidátom na najväčšieho šťastlivca Hollywoodu je potom Gal Gadot, ktorá našla zrejme jedinú úlohu v súčasnej popkultúre, pre ktorú sa jej neherectvo naozaj svojím spôsobom hodí. Kristen Wiig hrá Kristen Wiig, Pine je OK, a Pascal si odohral presne to, čo od neho bizarne naivnučký scenár vyžaduje. Svojím spôsobom je fascinujúce, že sa toto niekto rozhodol natočiť a vlastne to aj odporúčam vidieť. WW84 totiž človeku v rozličných sférach otvorí oči. Od Nolana sme sa dostali až sem, a Hans Zimmer je nám z nejakého dôvodu doteraz sprievodcom.

Príšerne zrežírovaná a dramaturgicky totálne nezvládnutá sračka, ktorá s pôvodným filmom nemá takmer nič spoločné. A tak je to vlastne najlepšie. Tragédka Niki Caro nemá ani len elementárnu schopnosť vyrozprávať príbeh a Jaffa so Silverkou týmto zúfalstvom definitívne potvrdili, že scenár k Zrodeniu Planéty opíc sa im podaril iba úplnou náhodou. Yifei Liu v hlavnej úlohe je podľa všetkého nielen zapálená súdružka (takže si zhovievavosť nezaslúži už z princípu), ale predovšetkým - a celkom evidentne - aj veľmi zlá herečka, ktorá má jediné šťastie, že nominanta na všetky Zlaté maliny už tento film má v podobe Jeta Liho, ktorého cisár je tak katatonicky mimo, že zvyšní členovia obsadenia pôsobia minimálne ako niekoľkonásobní držitelia Oscara za celo��ivotné dielo. Naozaj vďaka aspoň za tradične charizmatického tatka Tziho Ma (jediný zdroj tej štipky emócií v celom filme) a za prepálenú hunskú (teda pardon, žužanskú... ani sa nepýtajte) držku Jasona Scotta Leeho. Obligátnu pochvalu za výpravu tentokrát vynechám, pretože ako jediný dôkaz adekvátneho využitia toho obrovského rozpočtu vyvoláva skôr smútok nad premrhanou príležitosťou (fakt vďaka, Niki!), a tak mi ako posledný klad stojaci za zmienku ostáva iba výborný soundtrack Harryho Gregsona-Williamsa. Som naozaj rád, že som Mulan radšej upirátil, pretože pri predstave, že by som tento ohavný, neo-disneyovský mamon podporil v kine (čo som chvíľu naozaj zvažoval), ma berú mdloby a v ústach cítim pachuť žlče.

Nesmierne arogantný a v mnohých momentoch nefalšovane zlý film... a zároveň veľká pecka. Paradox? Určite. "Inception efekt" spred desiatich rokov sa dostavil znova: konceptuálna bohatosť Tenetu človeka núti sa k príbehu neustále vracať (či už v myšlienkach, alebo opakovaných pozretiach), len aby si k vlastnej vnútornej spokojnosti ujasnil všetky scenáristické mechanizmy, na základe ktorých funguje. Motivácia je viac ako dostatočná; latka toho, čo a ako je možné filmovým médiom zobraziť, sa zase posunula o nezanedbateľný kus ďalej a keď Tenet žiari, tak žiari skutočne prenikavo. Človek by mu skoro odpustil všetky tie problémy... ale iba skoro. Hoci oceňujem, že Nolan nejde divákovi na ruku, guľometné vysvetľovanie Tenetu a jeho na viacerých miestach vrcholne zbytočnú prekombinovanosť považujem za prestrelené a privádzajú ma k myšlienke, že Nolan si svoj najnovší počin natočil viac-menej iba pre seba a je mu v podstate jedno, či si ho divák vychutná tiež. "Stíhaš? Fajn, uži si jazdu so mnou. Nestíhaš? Smola, čau a naser si." Predstava režiséra ako človeka, ktorý celú produkciu Tenetu absolvoval s vlastným vtákom zarazeným v gágore až po mandle, je skutočne neodbytná, čo je vtipné hlavne z dôvodu, že Nolanove najväčšie autorské nedostatky snáď ešte nikdy neboli zjavnejšie. Postavy sú tu iba figúrky, iste, ale to je iba špička ľadovca. Mnohí ľudia vám budú tvrdiť, že Nolan nemá snahu budovať charakterové pozadie, ale nie je to tak úplne pravda - snaha by tu bola, avšak na každý potenciálne zaujímavý motív (odcudzené manželstvo X a Y) pripadá hneď niekoľko donebavolajúcich debilných replík (po druhom pozretí považujem "tigrí" monológ za definitívne najhoršiu vec v Nolanovej filmografii), a na každý kvalitný herecký výkon (Debicki/Pattinson) pripadá buď zaslintaná drama-queen Branagh, alebo mokrý vecheť Washington. Napriek výhradám (a tomu, že ČSFD neumožňuje adekvátne formátovať komentáre, takže toto premostenie pôsobí ako päsť na oko), je však Tenet nutné vidieť. V kramflekoch neistý pisálek sa v ňom totiž bije s titansky ambicióznym a nekonečne kreatívnym režisérom, ktorý ma aj pri opakovanom sledovaní presvedčil, že pretrpieť všetok ten bizarný shit za to stojí. Bez problémov si to dám tretí aj štvrtý krát a budem sa v tom spokojne rochniť ako babka v štrikovaní. Od prvého vstupu do turniketu už nie je cesty späť. Nolan ma má v hrsti. Paradox.