Matulko_

Má to trochu toho nostalgického sentimentu a trochu divného a tragikomického niečoho, ako Zach Braff pre 2020te roky, ale narozdiel od neho tomu chýba ten naivný trochu detinský humor, ktorý by tam asi niekde malo byť vidieť. Ale nie je. Alebo ho aspoň ja nevidím, a už som pre tento „žáner“ pristarý a nerozumiem tomu. Bez starej gardy typu Pesci, Buscemi, Romano či Cannavale by to nestálo ani za tie dve hviezdičky. Btw. nevie niekto, kde kúpim ten tiktok? Dá sa kúpiť aj v potravinách, alebo musím ísť do eurotelu?

Na Vlny som išiel so zmiešanými očakávaniami. Mádl mi vždy pripadal ako dosť jednorozmerný herec. Nie tak svojim hereckým nadaním, skôr údelom tínedžerských movie-hviezdičiek, ktoré sa filmovému svetu predstavia v role, ktorú si divák (a mnohí tvorcovia) stotožní s hercom. Tá mu potom tak trochu prischne. Ak by aj dokázal zahrať niečo výrazne iné, vždy bude ten trochu sociálne ťarbavý sympaťák, ktorého má divák rád pre jeho občasné slovné prešľapy či nedokonalosti. Keď som ale zavadil o jeho režisérske či scenáristické počiny, tak som bol naozaj očarovaný. Ľahkosť a prirodzenosť, s ktorou dokázal komponovať dej bola veľmi príjemná. Vlny ale majú veľmi ďaleko od komorného prostredia cesty k moru alebo Na Střeše. Moja zvedavosť navyše dostala miernu facku, keď na plátne vyskočila Wandal production, s ktorou mám spojených pár zabitých večerov s veľmi povrchnými filmovými zážitkami na úrovni prezlečenej JOJky. Vlny však moju pozornosť veľmi razantným tempom odpútali od akýchkoľvek obáv či úvah, vtiahli ma do deja historickej drámy, ktorá v našich končinách nepatrí medzi obchádzané žánre, ale ktorá tak často neprekročí hranicu televíznej kvality. Vlny majú ďaleko od neistého prešľapovania na mieste Halamovho Dubčeka, či občas trochu zjednodušeného pohľadu Horákovho Havla. Áno, filmy ako Pelíšky, Pupendo, Báječná léta pod psa či Občanský průkaz sovjim melancholickým smiechom cez slzy veľmi autenticky pripomínajú nie až tak dávnu históriu, na ktorú občas zabúdame. Ale ako ju pripomenúť niekomu, kto ju nezažil? Vlny komunikujú udalosti roku 1968 veľmi vecne a jasne, napriek tomu toto rozprávanie nie je odosobnené. Postavy, ich vzájomné dialógy, dobové filmové úryvky a ich veľmi umné prestrihávanie a striedanie „filmového materiálu“, to všetko vťahuje diváka do diania veľmi autentickým spôsobom. Tak autentickým, že len máloktorý žánrový súrodenec z domáceho filmového prostredia to takto dokáže (najbližšie mal možno Hořící keř, prípadne tou dobou inšpirované Ve stínu). Behom vyše dvoch hodín sa dej posúva veľmi svižne, no zároveň sa vyhýba akejkoľvek skratkovitosti, postoje a konanie postáv rozpracováva veľmi rovnomerne a takpovediac do ideálnej hĺbky, v ideálnom pomere jednej k druhej. Krásnym príkladom emotívnosti a vecnosti je kamera. Originálne a na naše pomery (Č-S filmy určené na kinodistribúciu) ambiciózne zábery sú emočne veľmi silné, no sú časované a strihané tak precízne, že si vašu pozornosť držia so zatajeným dychom. Áno, je to silné, ale na rozjímanie teraz nie je čas. Tvorcom sa darí diváka kombináciou všetkých ingrediencií na jednej strane silno emocionálne angažovať, ale nikdy do tej miery, aby išlo o lacné hranie na city. Tak ako v kvalitnej novinárčine, vždy sú v hre fakty - osoby, časy, miesta, komunikované zrozumiteľne, jednoznačne.  Potrebujeme viac hercov z tínedžerských komédií, ktorí budú točiť takéto filmy (nie skratkovité koniny s priblblými dialógmi, ako zo školských zošitov). Ľudí, ktorí budú vedieť na takejto úrovni podať obraz udalostí bez toho, aby ich osobne zažili, ľuďom, ktorí ich tiež nezažili. Dnes viac, než kedykoľvek predtým. A zajtra ešte viac. Možno nezodpovedia ich otázky. Ale minimálne v nich nejaké zobudia a nenechajú ich uspokojiť sa s prvým vysvetlením, na ktoré narazia. Vlny nie sú filmom, ktorý si s vervou podmaní svetové kiná. Na filmových festivaloch možno úspech zožne, možno nie. Jeho význam a potrebu však vidím v prostredí krajín, o ktorých histórii hovorí. V kontexte Československa či jeho susedov. Na úrovni, za ktorú sa tvorcovia nemusia hanbiť a ktorá v rámci regiónu nastavuje v spomenutých oblastiach latku, ktorú by sme už prosím nemuseli podliezať.

Neškodné pokukanie zo streamovacej služby s trochu pdedvídateľnými dejovými zvratmi. Keby to nechcelo byť úplne všetkým pre všetkých, tak by to bolo aj za plný počet, ale také niečo už prestáva platiť u artoviek, tak čo by človek čakal od bežnej žánrovky.

Taká nenáročná predvídateľná oddychovka. Sympatické obsadenie a takmer nezunovateľné prostredie policajného zboru z mesta anjelov. Všetci policajti sú presvedčení klaďasi a tých pár „bad apples“ systém postupne prirodzene vylúči. S pribúdajúcimi dielmi ubúdajú nápady. Napriek tomu sa dajú štyri série na Netflixe bez ujmy prepozerať v jednom rade.

Na základe traileru som čakal niečo iné, ale stálo to za to. Umnou kolážou citátov z Cousteauovho denníka, televíznych vystúpení, rozhovorov, záznamov z osobného archívu i zverejnených filmov vzniká solídna mozaika námorného dôstojníka, dobrodruha, oceanológa a bádateľa, ktorého životnú púť naprieč spomínanými prívlastkami divák sleduje. Umnosť tvorcov je o to väčšia, že sa zaobišli bez „moderujúceho rozprávača“, resp. že jeho úlohu na seba prevzal priamo subjekt. Navyše usporiadali mozaiku tak, že sa nevyhli kritickému pohľadu a diváka previedli fázami Cousteauovej katarzie, prerodu i osobných tragédií či okamihov šťastia. Už chýbalo len, aby ho „daboval“ Bill Murray.

Nemám rád, ak sa recenzia začína „Ak by nešlo o domácu produkciu, tak...“ Myšlienka a pravidlá sveta Bodu obnovy stoja na celkom pevných základoch, viac-menej sa ich drží aj celý dej. Celkový dojem „známeho a blízkeho“, nech už sa jednalo o prostredie, obsadenie i spoločensko-politické súvislosti, vplýval na môj divácky zážitok do tak veľkej miery, že si nemusím byť istý, či by ma film tak zaujal v prípade, ak by nepochádzal z domácej produkcie. Otrasná veta. V skratke: ak by nešlo o domácu produkciu, tak by bol môj divácky zážitok podstatne slabší.

Ako urobiť svet špionáže nudným a chaotickým. Jeden z menej vydarených netflixových dokumentov.

V prvej triede sa nás pani učiteľka pýtala, akú zeleninu máme najradšej. Kým na mňa neprišiel rad, celý čas som dúfal, že nikto nepovie petržlen. Bol som tretí o konca, takže keď som bol na rade, tak som s nadšením povedal, že moja obľúbená zelenina je petržlen. Namiesto užasnutých spoloužiakov a omdlievajúcich spolužiačok, vyjadrujúcich obdiv nad mojimi unikátnymi zeleninovými preferenciami, som sa dočkal len zhnusených tvárí a hormadného „fúj, petržlén.“ Nezachránila to ani naša triedna učiteľka, ktorá nás od raného veku viedla k empatii a vzájomnému rešpektu. V tomto prípade tieto hodnoty pretavila do konštatovania: „Aj moja sestra má rada petržlen, aj keď nechápem, čo jej na ňom môže chutiť. Ale každému chutí niečo iné, nemali by sme preto iných odsudzovať.“ Podobnú skúsenosť už som mal s viacerými seriálmi z produkcie Apple TV+. Platonic medzi ne patril. Bolo to úplne podľa môjho gusta. Bolo to zábavné, miestami až intímne prenikajúce do psychológie čerstvých štyridsiatnikov, na nič sa to nehralo a až nepochopiteľne intelektuálne do toho zapadol Rogenov špecifický humor. Dúfam, že to nepokazia ďalšiou sériou, lebo to vyústenie na konci bolo úplne čarovné. Petržlen je top!

To muselo dát příšernou práci. Přitom taková blbost, co? The Office meets 30 Rock, alebo aj ako zrecyklovať hlavné postavy a zaplatiť balík za vedľajšie úlohy.

Vynikajúce obsadenie, skvelá výprava a naozaj, naozaj výborná kamera. Konečne niekto dokázal opäť natočiť napäté dialógy bez jediného strihu, bez detailných záberov tvárí a očí, jednoducho rozhovor dvoch postáv v miestnosti. Alebo z takej diaľky, že ich sotva vidieť. A predsa je tú ťaživú atmosféru cítiť z hercov a skvelých replík. Ak by som z toho chcel mať ešte niečo viac, musel by som si predtým pozrieť nejaký životopisný film o Bernsteinovi. Bez toho, ako zhodnotila moja lepšia polovička, to totiž mohla byť dráma o ľubovoľnom manželskom páre a ich kríze.