prometea

Alien: Covenant je podhodnotený hlavne kvôli tomu, že sa nepozerá na Alienovské univerzum tak ako si to nostalgicky pamätáme - venuje sa ich pôvodu a Aliena v plnej kráse uvidíme len chvíľu. Tento filmík je tak trochu retro a atmosférou aj tempom akcie je niekde medzi starými sci-fíčkami a tými súčasnými. Čo mi prekážalo bola chýbajúca psychologická hĺbka ľudských postáv a ich miestami klišoidné hororové správanie - ako naozaj by sa niekto v situácii takéhoto masakru išiel sám umyť? Alebo, more importantly, ako si mohli dovoliť vstúpiť na cudziu planétu bez ochranných skafandrov? Čož ale keď sa pozrieme do minulosti - veľa tej psychologickej hĺbky nespapala ani Ripleyová s kamošmi v jednotke. A tiež sa jeden z nich vybral po svojej osi hľadať mačku. Len akosi nerozumiem, prečo to môžeme odpustiť im a nie Covenantovi. Okrem jednej fakt nervy drásajúcej, namakanej sekvencie (návrat s nakazenými na Lander) bola akcia v takom "akčnom" priemere, ale to predsa nie je to, na čo som sa išla pozrieť. Čím naozaj Covenant vyniká je to, že veľmi funkčne kombinuje ťažké filozofické motívy - človek vyhubil rasu, ktorá ho stvorila a jeho zrejme vyhubí rasa, ktorú stvoril on. Zároveň sa v tomto potravinovom reťazci objavujú roboti, ktorí boli skutočnými hlavnými postavami Covenanta a scenáristi sa nemali hrať na to, že nie. Konflikt David - Walter je na jedničku a psychológia Davidovej postavy je jedna z najzaujímavejších, aké som na tému androidov videla. Kombinuje motívy klasického frankensteinovho monštra (dokonca sa vo filme spomína aj jeho autorka Mary Shelley, ako aj Byron, čo je samotná, veľmi zaujímavá kapitola), trolluje Asimove Zákony robotiky, stavia sa do pozície boha a silné sú aj germánske motívy (evokujúce nacizmus, fašizmus, eugeniku a koncept nadčloveka) a kladie otázku, podobnú ako Metro 2033 - prečo by mal ľudský druh prežiť, keď je tu niečo očividne lepšie? Alienovi sa človek nedokáže postaviť, vždy keď ho človek porazil, či už v jednotke alebo na konci Covenanta, bolo to len vďaka ťažkej technike - a sme späť pri robotoch.

what a beautiful empty shit.

Som zmätená. Toto je ten film, o ktorom všetci rozprávali? V prvom rade mám zásadný problém s „dokumentárnymi“ filmami, ktoré sú natoľko „dokumentárne“, že v jednom obraze môžeme vidieť zábery z kamier, ktoré by mali stáť oproti sebe. Tento totálne štylizovaný egotrip je síce veľmi príjemný, má pekné bonmoty, no rozhodne nič zásadné nehovorí o Nickovi Caveovi ani o ničom inom, pretože prezentuje len akúsi masku človeka. Masku, o ktorej Nick Cave chce, aby sme si mysleli, že je jeho tvár. 20 000 dní na Zemi je séria hraných scénok s (bohvie nakoľko pravdivými) spomienkami, vybranými narcisom, ktorý nám dáva len to, čo sám chce. Ja chcem viac. Kto si?