Metallica

Metallica vznikla v Los Angeles v Kalifornii v októbri roku 1981, kedy si dánsky bubeník Lars Ulrich podal inzerát tohto znenia do miestnych novín The Recycler: „bubeník hľadá muzikantov na jam session s Tygers of Pan Tang, Diamond Head a Iron Maiden.“^[9] Na inzerát sa ozvali gitaristi James Hetfield a Hugh Tanner z kapely Leather Charm. Ulrich požiadal Briana Slagela, zakladateľa spoločnosti Metal Blade Records, či by nemohol umiestniť svoju nahrávku na pripravovanú kompiláciu Metal Massacre. Napriek tomu, že Slagel si nebol istý, či má mladý Dán vôbec nejakú skupinu, súhlasil, načo sa Ulrich spojil s Hetfieldom, ktorý hral sprievodnú gitaru a spieval.Oficiálny vznik a založenie Metallicy sa datuje na 28 október 1981.^[9]

Ulrichov priateľ Ron Quintana hľadal názov pre svoj nový fanzin. Quintana navrhoval názvy Metal Mania a Metallica. Meno Metallica sa však Ulrichovi pozdávalo väčšmi pre kapelu a tak si ho vypožičal.^[10] V novinách The Recycler sa objavil ďalší inzerát, ktorý podal Ulrich, aby obsadil miesto sólového gitaristu. Ozval sa naň Dave Mustaine. Keď Ulrich s Hetfieldom videli jeho drahú gitarovú aparatúru, okamžite ho prijali do kapely. Počiatkom roku 1982 nahrala Metallica pôvodnú verziu skladby „Hit the Lights“ na kompiláciu Metal Massacre I. Hetfield hral na base a Lloyd Grant mal na starosti sólovú gitaru.^[9] Na počiatočných kópiách kompilácie, ktorá vyšla 14. júna 1982, bola kapela mylne uvedená ako „Mettallica“. Napriek tejto chybe, ktorá muzikantov nasrdila, sa o skladbe rozniesol značný chýr. Spoločne s novým basákom, Ronom McGovneym, odohrala kapela 14. marca 1982 svoj prvý koncert v Radio City v Anaheime v štáte Kalifornii.^[11] Metallica nahrala svoju prvú demo nahrávku, Power Metal; názov prevzali z vizitiek, ktoré používal Quintana niekedy počiatkom roku 1982. Na jeseň 1982 sa Ulrich a Hetfield zúčastnili vystúpenia v nočnom klube Whisky a Go Go. Medzi účinkujúcich patril taktiež basgitarista Cliff Burton, ktorý hral v kapele Trauma. Ohúrení tým, ako Burton používa wah-wah pedál, pokúšali sa ho presvedčiť, aby vstúpil do ich kapely. Hetfield a Mustaine sa chceli zbaviť McGovneyho, keďže podľa nich „sa ani najmenej nesnažil priložiť ruku k dielu, iba sa nechal unášať prúdom.“^[12] Burton nakoniec súhlasil, že sa pripojí k Metallice pod podmienkou, že sa kapela presťahuje k nemu do San Francisca. Prvé vystúpenie Metallicy s Burtonom sa odohralo v nočnom klube The Stone v marci 1983, a prvá nahrávka s Burtonom bolo demo Megaforce z roku 1983.^[12]

Metallica bola pripravená nahrať plnohodnotný album, avšak Metal Blade nedokázal financovať s tým spojené výdavky, a tak sa kapela rozhodla hľadať iné možnosti. Organizátor metalových koncertov Johnny Zazula, ktorý počul demo skupiny No Life 'til Leather, sa pokúšal sprostredkovať Metallice zmluvu s niektorým z významných labelov sídliacich v New Yorku. Keďže viaceré labely neprejavili záujem, Zazula si sumu potrebnú na realizáciu nahrávky vypožičal a ponúkol Metallice nahrávaciu zmluvu so svojím vlastným labelom Megaforce Records.^[13]

V roku 1983 sa Metallica presunula do Rochesteru v štáte New York, aby tu nahrala svoj debutový album s pracovným názvom Metal up Your Ass, ktorý produkoval Paul Curcio. Mustaineovo agresívne správanie a problémy s alkoholom spôsobili, že sa ostatní členovia skupiny rozhodli vylúčiť ho z kapely.^[14] Ešte toho dňa ho nahradil gitarista kapely Exodus Kirk Hammett. Prvý koncert s Metallicou hral 16. apríla 1983 v klube Showplace v New Jersey.^[12]

Mustaine pociťoval voči Hammettovi zášť, čo vyjadroval v rozhovoroch pre časopisy. Povedal, že mu Hammett „ukradol moje miesto“^[15] Mustaine bol „najedovaný“, pretože veril, že Hammett získal slávu hraním jeho gitarových sól.^[16] V rozhovore pre časopis Metal Forces z roku 1985 si vzal Hammetta do parády, keď povedal: „je ozaj na smiech, že Hammett ukradol každé gitarové sólo, ktoré som hral na páske No Life 'til Leather, a váš časopis ho ešte k tomu zvolil za najlepšieho gitaristu.“^[17] Na debutovom albume skupiny Megadeth Killing Is My Business... and Business Is Good! sa objavila pieseň „Mechanix“, ktorú Metallica umiestnila na album Kill ’Em All pod názvom „The Four Horsemen“. Mustaine povedal, že tak učinil, aby „ukázal Metallice“, že nie je len opilec, ako muzikanti tvrdili, a dokáže hrať na gitare.^[17]

Kvôli nezhodám s nahrávacou spoločnosťou a distributérmi, ktorým sa nepozdával pôvodný názov, bola nahrávka premenovaná na Kill ’Em All. Album vyšiel v júni 1983 u Megaforce Records (USA) a Music for Nations (Európa) a dostal sa na 120. priečku v hitparáde Billboard 200.^[18] Album síce nemal väčší komerčný úspech, no skupina si ním získavala stále väčšiu obľubu heavymetalových fanúšikov. Dva dni po vydaní albumu Metallica vyrazila spoločne so skupinou Raven na koncertné turné po Spojených štátoch, nazvané Kill ’Em All For One Tour.^[19] Vo februári 1984 sa kapela predstavila v Európe ako hosť skupiny Venom. Na festivale Aardschok v holandskom meste Zwolle vystúpili pred 7 000 fanúšikmi.^[20]

Svoj druhý album, Ride the Lightning, nahrala Metallica v štúdiu Sweet Silence v dánskej Kodani. Album vyšiel v auguste 1984 a dostal sa na 100. priečku v hitparáde Billboard 200.^[18] Francúzski tlačiari omylom vytlačili pre album zelené obaly, ktoré sú v súčasnosti považované za zberateľské kúsky. Na albume sa objavujú skladby „For Whom the Bell Tolls“, „Creeping Death“ (popisuje biblický príbeh, odchod Židov z egyptského otroctva, zameriavajúc sa na rany, ktoré zoslal na Egypt hebrejský boh) či inštrumentálka „The Call of Ktulu“. V skladbách „Ride the Lightning“ a „The Call of Ktulu“ je ako autor uvedený aj Dave Mustaine.^[20]

Michael Alago, hľadač talentov pre Elektra Records, a spoluzakladateľ spoločnosti Q-Prime Management Cliff Burnstein navštívili v septembri 1984 koncert Metallicy, ktorý na nich spravil dojem. Metallica následne podpisuje zmluvu s Elektra Records, a manažment prenecháva spoločnosti Q-Prime.^[21] Narastajúci úspech Metallicy viedol ich britský label Music for Nations k tomu, že vyprodukoval obmedzené vydanie EP Creeping Death. Aj ako import boli obchody v USA schopné predať 40 000 kópií. Dve z troch piesní na tejto nahrávke (coververzie „Am I Evil?“ od Diamond Head a „Blitzkrieg“ od Blitzkrieg) sa roku 1989 objavili na reedícii Kill ’Em All (Elektra Records).^[22] Metallica sa spoločne so skupinou Tank vydala na svoje prvé veľké európske turné, ktoré malo priemernú návštevnosť 1 300 ľudí. Po návrate do Štátov sa pripojili ku W.A.S.P. a Armored Saint, a podnikli turné po Severnej Amerike. Najväčšiu šou zažila Metallica na festivale Monsters of Rock v anglickom Castle Donningtone, ktorého sa zúčastnila spoločne so skupinami Bon Jovi a Ratt a hrala tu pred očami 70 000 divákov. Na festivale Day on the Green v kalifornskom Oaklande hrala skupina pred publikom, ktoré pozostávalo zo 60 000 ľudí.^[21]

Tretí štúdiový počin Master of Puppets nahrala Metallica opäť v štúdiu Sweet Silence a vyšiel v marci 1986. Dostal sa na 29. priečku v rebríčku Billboard 200 a udržal sa v ňom 72 týždňov.^[23] 4. novembra 1986 sa album stal prvou zlatou platňou Metallicy a v roku 2003 bol ocenený šesťnásobnou platinovou platňou.^[6] Steve Huey, kritik internetovej hudobnej encyklopédie Allmusic, označil album za „najväčší úspech skupiny“.^[24] Po vydaní nahrávky skupina získala miesto predskokana Ozzyho Osbournea na jeho americkom turné.^[21] Počas turné si Hetfield nalomil zápästie pri skateboardingu a kapela povolala gitarového technika Johna Marshalla, aby sa chopil rytmickej gitary.^[25]

27. septembra 1986, počas európskej časti turné Damage Inc., sa muzikanti rozhodli losovať o miesta na spanie v zájazdovom autobuse kapely. Burton vyhral a vybral si Hammettovo lôžko. Na svitaní, neďaleko švédskeho mesta Dörarp sa na zmrznutom úseku švédskej diaľnice autobus prevrátil potom, čo dostal šmyk na dlhom pruhu skrytého ľadu. Ulrich, Hammett a Hetfield neutrpeli žiadne vážnejšie zranenia, avšak Burtona privalil autobus a na mieste bol mŕtvy. Hetfield spomína: „Videl som ako autobus leží priamo na ňom. Videl som, ako mu trčia nohy von. Pamätám si, že vodič sa pokúšal vytiahnuť deku, ktorá bola pod ním, aby ju použil pre ďalších ľudí. Zreval som: ‚Vyser sa na to!‘ Chcel som toho chlapa zabiť.“^[25] Po Cliffovej smrti nebolo isté, či bude kapela pokračovať v činnosti. Avšak zostávajúci traja členovia sa rozhodli, že Cliff by si prial, aby pokračovali a tak sa, s požehnaním Burtonovej rodiny, rozhodli nájsť za neho náhradu.^[26]

Zhruba 40 uchádzačov sa pokúšalo získať priazeň kapely. Patrili k nim aj Les Claypool z kapely Primus – Hammettov kamarát zo školy, Troy Gregory z kapely Prong a Jason Newsted zo skupiny Flotsam and Jetsam. Newsted mal kompletne naštudovanú diskografiu kapely, a následne po konkurze ho Metallica pozvala do klubu Tommy's Joint v San Franciscu. Hetfield, Ulrich a Hammett sa zhodli, že Newsted sa najlepšie hodí ako náhrada za Burtona. S novým členom sa po prvýkrát predstavili na koncerte v Country Clube v kalifornskej Resede. Členovia skupiny úskokom donútili Newsteda zjesť veľmi ostrý japonský chren, čím sa stal plnohodnotným členom Metallicy.^[26]

V marci 1987 si Hetfield opätovne zlomil zápästie pri skateboardingu. Gitarový technik Marshall sa znova chopil gitary, no kvôli zraneniu boli beztak nútení zrušiť vystúpenie v televíznej relácii Saturday Night Live. Na jar 1987 ukončila Metallica turné a v auguste t. r. vyšlo EP The $5.98 E.P.: Garage Days Re-Revisited, ktoré obsahovalo výlučne prevzaté piesne. Táto nahrávka sa realizovala s niekoľkých dôvodov: muzikanti využili svoje nové nahrávacie štúdio, preverili Newstedove vlohy a vypustili z hlavy smútok a vypätie, ktoré spôsobila Burtonova smrť. V decembri 1987 skupina vydala video Cliff 'Em All, ako spomienku na trojročné pôsobenie Burtona v Metallice. Nahrávka obsahovala Burtonove basové sóla, amatérske videá a záznamy televíznych vystúpení.^[27]

...And Justice for All, prvý album vydaný po Burtonovej smrti, vyšiel koncom augusta 1988 a získal si skvelú odozvu. Okamžite sa dostal na šiestu priečku v rebríčku Billboard 200 a stal sa tak prvým albumom Metallicy, ktorý sa dostal do prvej desiatky.^[18] Deväť týždňov po vydaní získal album platinovú platňu.^[28] Newstedova basa bola úmyselne potlačená, ako súčasť pokračujúcej „buzerácie“, ktorej bol vystavený, a jeho hudobné nápady muzikanti nebrali na vedomie (napriek tomu bol uvedený ako autor skladby „Blackened“).^[29] U časti kritiky sa produkcia albumu stretla s výhradami; menovite, Steve Huey z Allmusic napísal, že Ulrichove bicie väčšmi klikajú než dunia, a gitary „slabučko bzučia“.^[30] Na podporu albumu sa kapela vydala na turné Damaged Justice.^[31]

Album …And Justice for All vydobyl roku 1989 Metallice ich prvú nomináciu na cenu Grammy v kategórii „Najlepší hardrockový/metalový album“. Metallica mala veľkú nádej vyhrať, ale cenu získala skupina Jethro Tull z albumom Crest of a Knave.^[32] Tento výsledok sa u fanúšikov i u zástupcov tlače stretol s nesúhlasom, veď všetci čakali len to, ako Metallica vyjde na pódium a prevezme si cenu, potom čo zahrala svoju skladbu „One“. Manažér Jethro Tull odporučil kapele, aby sa neunúvala dostaviť na ceremoniál, keďže očakával, že Metallica zaručene vyhrá.^[32] Časopis Entertainment Weekly zaradil cenu do svojho rebríčka „10 najväčších prešľapov Grammy“.^[33] Tri roky nato, keď Metallica dostala Grammy za pieseň „Enter Sandman“, Ulrich poznamenal: „Musíme poďakovať Jethro Tull za to, že tento rok nevydali album.“^[34]

Následne po vyjdení albumu …And Justice for All sa Metallica rozhodla nafilmovať svoj prvý videoklip ku skladbe „One“. Striedali sa v ňom zábery na muzikantov, hrajúcich v opustenom skladišti, zo scénami z filmu z roku 1971 Johnny si vzal pušku. Miesto toho aby dojednala čiastkovú licenčnú zmluvu, Metallica kúpila práva k celému filmu. Objavila sa taktiež upravená verzia pre MTV. Pre prípad, že by MTV zamietla upravenú verziu, Metallica mala v zálohe verziu iba so zábermi na hrajúcich muzikantov. MTV akceptovala upravenú verziu, a tak sa Metallica po prvýkrát dostáva na televízne obrazovky. V relácii MTV „100 najlepších videoklipov všetkých čias“, ktorá sa vysielala roku 1999, sa video dostalo na 38. miesto,^[35] a nachádzalo sa tiež na nahrávke ADD Video, vydanej pri príležitosti 25. výročia vysielania, a obsahujúcej najúspešnejšie klipy v histórii MTV.^[36]

V októbri 1990 sa Metallica vrátila do štúdia One on One v Severnom Hollywoode, aby nahrala svoj ďalší album. Najali si kanadského producenta Boba Rocka, ktorý pracoval so skupinami The Cult, Bon Jovi či Mötley Crüe. Album Metallica (známy tiež pod názvom „Čierny album“) bol trikrát zremasterovaný, stál skupinu milión dolárov a ukončil tri manželstvá.^[37] Aj keď sa vydanie odkladalo až na rok 1991, album Metallica okamžite vstúpilo do rebríčku Billboard 200 na prvom mieste a v prvom týždni sa z neho predalo 650 000 kópií.^[38] Metallica si týmto albumom získala pozornosť médií, a ako pätnásťnásobne platinový sa v rebríčku najpredávanejších albumov v USA dostal na 25. miesto.^[39] Nahrávanie albumu a následné turné zachytil štvorhodinový dokument A Year and a Half in the Life of Metallica. Turné nazvané „Wherever We May Roam Tour“ trvalo 14 mesiacov a zahŕňalo viac než 300 koncertov po celom svete, od Spojených štátov, cez Japonsko až po Anglicko.^[37]

8. augusta 1992, počas spoločného turné s Guns N’ Roses, Hetfield utrpel popáleniny druhého a tretieho stupňa na tvári, rukách, ramenách a nohách. Pri nastavení pyrotechniky sa stala chyba, ktorá spôsobila, že Hetfield pri balade „Fade to Black“ vstúpil priamo do vybuchujúcej horčíkovej svetlice. Newsted poznamenal, že „jeho koža bublala ako Toxic Avenger.“^[40] Gitarový technik John Marshall, líder kapely Metal Church, až do konca turné znovu zastupoval Hetfielda v úlohe gitaristu, ktorý nemohol hrať, iba spievať. V novembri 1993 vyšiel prvý živý album Metallicy nazvaný Live Shit: Binge & Purge. Skladal sa z troch CD, troch videokaziet a brožúry, ktorá obsahovala fotografie, korešpondenciu skupiny a rôzne poznámky.^[40]

Metallica ukončila svoje takmer tri roky trvajúce turné na podporu „čierneho albumu“, ktoré zahrňovalo taktiež vystúpenie na Woodstocku ‘94, a vrátila sa do štúdia, aby napísala a nahrala svoj šiesty štúdiový album. V lete 1995 si kapela vzala voľno a odohrala tri vystúpenia, medzi ktoré patril aj festival Donington Park v Anglicku, kde vystúpili Slayer, Skid Row, Slash's Snakepit, Therapy? a Corrosion of Conformity. Toto krátke turné dostalo názov Escape From The Studio '95. Zhruba po roku písania a nahrávania nových piesní vychádza roku 1996 ďalší štúdiový počin s názvom Load a znova sa dostáva na prvé miesto hitparády Billboard 200 a taktiež boduje na vrchole austrálskeho rebríčka ARIA.^[18] Na obálku Load skupina umiestnila fotografiu Blood and Semen III od Andresa Serrana. Serrano zlisoval zmes svojej vlastnej spermy a hovädzej krvi medzi tablami plexiskla.^[41] Pre Metallicu znamenal tento album nielen zmenu hudobného štýlu, ale muzikanti prišli aj s novým imidžom, keď si nechali ostrihať vlasy. V lete 1996 sa Metallica pridala k altrockovému festivalu Lollapalooza.^[29][42]

Počas nahrávania albumu vzniklo dostatok materiálu na dva albumy. Skupina sa rozhodla, že najprv vydá polovicu skladieb, a na zvyšku ešte popracuje a vydá ich nasledujúci rok. A tak vyšiel ďalší album s názvom ReLoad. Obálku opäť vytvoril Serrano, tentoraz použil krv a moč.^[41] V hitparáde Billboard 200 dobyl prvé miesto a v kanadskom albumovom rebríčku obsadil druhú priečku.^[18] V dokumentárnom filme Some Kind of Monster (2004) Hetfield podotkol, že spočiatku považovali piesne na týchto albumoch za príliš podradné, a rozhodli sa ich vydať až po „vybrúsení a prepracovaní“.^[43] Kvôli podpore albumu sa Metallica v decembri 1997 zúčastnila relácie Saturday Night Live na NBC, kde zahrala svoje piesne „Fuel“ a „The Memory Remains“ spoločne so speváčkou Marianne Faithfull.^[44]

Roku 1998 Metallica vydala dvojalbum obsahujúci prevzaté piesne nazvaný Garage Inc. Jeden disk sa skladal z nových coververzií skupín ako Diamond Head, Killing Joke, The Misfits, Thin Lizzy, Mercyful Fate či Black Sabbath. Druhý disk obsahoval EP Garage Days Re-Revisited, ktoré sa medzičasom stalo vzácnym zberateľským kúskom. Do rebríčku Billboard 200 album vstúpil na druhom mieste.^[44][45]

21. a 22. apríla 1999 nahrala Metallica dva koncerty zo Sanfranciským symfonickým orchestrom, ktorý dirigoval Michael Kamen. Kamen, ktorý v minulosti spolupracoval s producentom Bobom Rockom na piesni „Nothing Else Matters“, už v roku 1991 kapele navrhol, aby sa dala dohromady so symfonickým orchestrom. Kamen spoločne s viac než 100 spolupracovníkmi zložil kompletný symfonický aranžmán k piesňam Metallicy. Metallica pri tejto príležitosti napísala dve nové piesne, „No Leaf Clover“ a „- Human“. Zvukový a obrazový záznam z týchto koncertov vyšiel roku 1999 ako hudobný album a koncertný film S&M. Do rebríčka Billboard 200 vstúpil na druhom mieste, v austrálskej hitparáde ARIA a v rebríčku najlepších internetových albumov sa umiestnil na prvých priečkach.^[18]

V roku 2000 Metallica odhalila, že demo verzia ich piesne „I Disappear“, ktorú skupina nahrala pre soundtrack Mission: Impossible II, sa nepovolene vysiela v rádiách. Skupina následne zistila, že do rozhlasu sa dostala z internetovej hudobnej služby Napster, a taktiež odhalila, že aj všetky ostatné piesne Metallicy sú voľne dostupné.^[46] Metallica podnikla právne kroky proti Napsteru a celú vec dotiahla pred kalifornský okresný súd. Obviňovala Napster z porušovania autorských práv, nezákonného používania digitálneho zvukového zariadenia a z vydierania a podvodov.^[29][47]

Z porušovania autorských práv boli obvinené tri univerzity, Juhokalifornská univerzita, Univerzita Yale a Univerzita Indiana, ale neboli vznesené obvinenia voči konkrétnym osobám. Yale a Indiana ustúpili a službu vo svojich priestoroch zablokovali, načo bola voči nim stiahnutá žaloba.^[48] Na Juhokalifornskej univerzite sa konalo stretnutie zo študentmi, kde sa mal vyriešiť problém s Napsterom. Zástupcovia školy požadovali zamedzenie prístupu k službe, keďže 40 % internetového pripojenia sa využívalo na prístup k Napsteru, a nie na vzdelávacie účely.^[49]

Metallica si najala poradenskú spoločnosť NetPD, a tá dva dni sledovala Napster. Potom zostavila zoznam 335 435 užívateľov Napsteru, o ktorých sa domnievala, že si sťahovali piesne Metallicy. Dokument obsahujúci 60 000 strán následne doručila do sídla Napsteru, čím Metallica vyjadrila svoju požiadavku, aby bol týmto užívateľom znemožnený prístup na Napster.^[50] Týmto užívateľom bol zamedzený prístup, a keď sa raper Dr. Dre pripojil k ťaženiu proti Napsteru, prístup bol odopretý ďalším 230 142 užívateľom.^[51]

11. júla 2000 Ulrich vypovedal pred americkým Kongresom, aby podporil väčšiu možnosť kontroly hudobného priemyslu v oblasti autorských práv.^[52] Sudca federálneho súdu Marilyn Hall Patel nariadil Napsteru, aby do 72 hodín umiestnil do programu filter na kontrolu obsahu, alebo ukončil svoju činnosť.^[53] Potom čo nemecký mediálny gigant Bertelsmann AG prejavil záujem kúpiť aktíva Napsteru za 94 miliónov USD, Metallica a Napster uzavreli mimosúdnu dohodu. Podľa podmienok dohody Napster súhlasil zo zamedzením prístupu užívateľom, ktorí porušujú autorské práva.^[54] Napster napriek tomu 3. júna 2002 požiadal o ochranu pred bankrotom podľa platných amerických zákonov. Americký konkurzný súd 3. septembra 2002 zamietol akvizíciu služby nemeckou spoločnosťou Bertelsmann a donútil Napster zlikvidovať svoje aktíva.^[55]

Na udeľovaní cien MTV Video Music Awards 2000 sa Ulrich spoločne s Marlonom Wayansom objavil v scénke, ktorá si robila posmech z využívania Napsteru na zdieľanie hudby. Marlon hral vysokoškoláka, sediaceho vo svojej izbe a počúvajúceho pieseň Metallicy „I Disappear“. Do izby vstúpi Ulrich a pýta sa, čo to má znamenať. Wayans sa vyhovára, že on iba „zdieľal“ hudbu prostredníctvom Napsteru, načo mu Ulrich odvrkne, že to je akoby „si požičiaval cudzie veci bez opýtania“. Zavolá teda ľudí so svojho štábu, ktorí začnú rekvirovať všetok Wayansov majetok, až sa nakoniec ocitá takmer nahý uprostred prázdnej miestnosti. Zakladateľ Napsteru Shawn Fanning, ktorý sa na udeľovaní cien objavil v tričku Metallica, vtedy povedal: „toto tričko som si požičal od kamaráta. Keď sa mi bude páčiť, možno si kúpim vlastné.“^[56] Časopis Blender vo svojom zozname „najväčších naničhodníkov rocku“ zaradil Metallicu na 17. miesto, vzhľadom na „ťaženie proti Napsteru“.^[57]

V januári 2001, počas príprav na nahrávanie ďalšieho albumu, opustil Metallicu Jason Newsted. Ako vysvetlenie uviedol „súkromné a osobné dôvody a ujmu, ktorú som si spôsobil za tie roky, čo som hral muziku, ktorú milujem.“^[58] V rozhovore s časopisom Playboy Newsted povedal, že by rád vydal album so svojím bočným projektom Echobrain. Hetfield, ktorému sa tento nápad nepozdával, povedal: „keď sa niekto venuje bočnému projektu, oslabuje to Metallicu“ a bočný projekt je podľa neho „viac-menej to isté, ako keby ste podvádzali svoju ženu.“^[29] Newsted odporoval, že Hetfield nahral vokály na soundtrack filmu South Park: Peklo na zemi a hosťoval na dvoch albumoch Corrosion of Conformity. Hetfield odvetil: „moje meno nie je na tých nahrávkach a nepokúšam sa ich predať“, a kládol otázky ako „Kde by sa to skončilo? Začne s tým koncertovať? Začne predávať tričká? Je to jeho kapela?“^[29]

V apríli 2001 sa filmári Joe Berlinger a Bruce Sinofsky pripojili k Metallice, aby nahrali dokument z nahrávania nového albumu. V priebehu dvoch rokov nahrali viac než 1 000 hodín materiálu. 19. júla 2001, keď sa už kapela chystala vstúpiť do nahrávacieho štúdia, Hetfield nastúpil na odvykaciu kúru z dôvodu „závislosti na alkohole a iných látkach“. Kapela zastavila práce na pripravovanej nahrávke a budúcnosť skupiny bola na vážkach.^[59] Keď sa Hetfield 4. decembra 2001 vrátil z liečebne, kapela sa vrátila do štúdia. Hetfield pracoval štyri hodiny denne, od 12:00 do 16:00, a zvyšný čas trávil so svojou rodinou. Z materiálu, ktorý nahrali Berlinger a Sinofsky, vznikol dokument Some Kind of Monster, ktorý mal premiéru na filmovom festivale Sundance. Rozhodnutie svojich bývalých spoluhráčov najať si psychoterapeuta, ktorým im mal pomôcť vyriešiť problémy, Newsted v dokumente označil za „fakticky zasrane úbohé a slabošské“.^[43]

Keďže Metallica nemala trvalú náhradu za Newsteda, na album St Anger nahral basovú gitaru Bob Rock. Až keď muzikanti dokončili práce na albume, začali počiatkom roku 2003 hľadať nového basgitaristu. O priazeň skupiny sa medzi inými uchádzali Pepper Keenan, Jeordie White, Scott Reeder, Eric Avery, Danny Lohner či Chris Wyse. Po troch mesiacoch sa kapela napokon rozhodla pre Roberta Trujilla, bývalého člena Suicidal Tendencies a skupiny Ozzyho Osbournea.^[43] Medzičasom sa Newsted roku 2002 pripojil ku kanadskej thrashmetalovej kapele Voivod, a počas Ozzfestu 2003, na ktorom vystupovala takisto skupina Voivod, zaujal Trujillove miesto v Osbourneovej kapele.^[60]

V júni 2003 Metallica vydala svoj ôsmy štúdiový album, St. Anger, ktorý debutoval na prvom mieste v rebríčku Billboard 200 a to i napriek rozporuplným reakciám kritikov.^[61] Kritiku si vyslúžili predovšetkým Ulrichove „plechové“ bicie a neprítomnosť gitarových sól.^[61] Kevin Forest Moreau zo serveru Shakingthrough.net napísal, že „gitary sa potácajú v monotónnom strednom tempe a značne drnčia; bicie sa svojou pomalosťou snažia zakryť neslýchane pompézne tempo; a hnev je jednak nevyhranený, jednak prílišne poznačený narcistickou samoľúbosťou“,^[62] a Brent DiCrescenzo z hudobného serveru Pitchfork Media ho opísal slovami „totálny zmätok“.^[63] Naproti tomu, v časopise Blender sa písalo, že „z albumov, ktoré produkoval Bob Rock je tento najdrsnejší a najzúrivejší“ a New York Magazine napísal, že je „absolútne surový a má šťavu“.^[61] Titulná pieseň „St. Anger“ vyhrala roku 2004 Cenu Grammy v kategórii Najlepšia metalová skladba, a bola tiež zvolená za oficiálnu pieseň wrestlingového podujatia SummerSlam 2003.^[64]

V roku 2004, pred vystúpením na Download Festivale v Anglicku, bol Ulrich z dôvodu panického záchvatu bol hospitalizovaný, a preto nemohol vystúpiť.^[65] Hetfield musel na poslednú chvíľu hľadať náhradníka za Ulricha. Pomocnú ruku kapele podali bubeníci Dave Lombardo (Slayer) a Joey Jordison (Slipknot). Lombardo hral piesne „Battery“ a „The Four Horsemen“, Ulrichov technik Flemming Larsen odohral „Fade To Black“, a Jordison ostávajúce skladby.^[65] Na podporu albumu St. Anger sa Metallica vydala najprv na turné Summer Sanitarium Tour 2003 a následne na svetové turné Madly in Anger with the World, ktorého sa zúčastnili spoločne s multiplatinovými rockermi Godsmack. Po dvoch rokoch koncertovania si muzikanti dali načas voľno a väčšiu časť roku 2005 trávili s priateľmi a svojimi rodinami. Avšak i napriek dovolenke Metallica vystúpila 13. a 15. novembra 2005 ako predskokan Rolling Stones na štadióne AT&T Park v San Franciscu.^[66]

V decembri 2006 vydala Metallica DVD nazvané The Videos 1989–2004, obsahujúce všetky hudobné klipy vydané medzi rokmi 1989 až 2004. V prvom týždni sa z neho predalo 28 000 kópií a v rebríčku Billboard Top Videos sa DVD umiestnilo na treťom mieste.^[67] Na tribute album We All Love Ennio Morricone pre talianskeho skladateľa Ennia Morriconeho, ktorý vyšiel vo februári 2007, Metallica prispela coververziou skladby „The Ecstasy of Gold“. Skladba bola nominovaná na cenu Grammy v kategórii „Najlepšia rocková inštrumentálna skladba“. Metallica používa na svojich vystúpeniach pieseň „The Ecstasy of Gold“ od počiatku 80. rokov ako úvodnú skladbu. Ale na tribute album kapela prispela svojou vlastnou gitarovou verziou.^[68]

Začiatkom roku 2006 skupina na svojej oficiálnej stránke oznámila ukončenie vyše 15 rokov trvajúcej spolupráce s producentom Bobom Rockom. Jeho miesto obsadil Rick Rubin, ktorý spolupracoval s interpretmi ako Danzig, Slayer, Slipknot a System of a Down.^[69] V roku 2006 boli zahrané live verzie dvoch nových skladieb. Dostali jednoduché názvy ako The New Song a The Other New Song. V prvej skladbe sú demo verzie skladieb The End of The Line a All Nightmare Long. Druhá skladba nebola vydaná. Dátum vydania albumu Death Magnetic bol stanovený na 12. septembra 2008. Metallica taktiež nakrútila videoklip k prvému singlu „The Day That Never Comes“.

Na jar 2008 Metallica spolupracovala na tribute albume „Maiden Heaven“, ktorý bol venovaný Iron Maiden. Na album sponzorovaný časopisom Kerrang! Metallica nahrala coververziu piesne „Remember Tomorrow“, hitu 80. rokov.^[70]

2. septembra, desať dní pred plánovaným celosvetovým vydaním, sa nový album Death Magnetic objavil na internete, za čo nesie zodpovednosť istý francúzsky obchod, ktorý začal predávať album predčasne.^[71] To viedlo anglického distributéra Metallicy, spoločnosť Vertigo Records, k tomu, aby v Británii album vyšiel dva dni pred plánovaným termínom, čiže 10. septembra 2008. V súčasnosti nie je známe, či Metallica alebo jej label Warner Bros, podniknú nejaké právne kroky voči obchodu, ale bubeník Lars Ulrich považovaný za hlavnú hnaciu silu v procese proti spoločnosti Napster, to okomentoval slovami: „Desať dní pred vydaním a ešte to nikde nespadlo z nákladiaku? Všetci sme šťastní. Máme rok 2008 a takto to v súčasnosti chodí, takže je to v poriadku. Sme šťastní.“^[72]

Death Magnetic okamžite po vydaní bodoval na vrchole hitparád vo viacerých krajinách – v Austrálii, Kanade, Mexiku^[70] a v Európskom albumovom rebríčku. Na dosiahnutie prvého miesta v Spojených štátoch sa muselo z albumu predať 490 000 kusov. Ako jedinej kapele v histórii sa Metallice podarilo bodovať v albumovom rebríčku Billboard 200 na prvom mieste s piatimi po sebe nasledujúcimi albumami.^[73] Týždeň po vydaní sa Death Magnetic stále držal na prvom mieste v Billboarde ako aj v Európskom albumovom rebríčku a v Austrálii sa stal najrýchlejšie sa predávajúcim albumom roku 2008.^[74]

Death Magnetic sa na čele Billboardu 200 udržal tri týždne po sebe, čo sa okrem Metallicy toho roku podarilo jedine Jackovi Johnsonovi s albumom Sleep Through the Static. Takisto v albumových rebríčkoch Billboardu Hard Rock, Modern Rock/Alternative a Rock sa Death Magnetic udržal na prvom mieste päť po sebe nasledujúcich týždňov. Okrem Spojeného kráľovstva, Kanady a Austrálie album bodoval na prvom mieste v ďalších 29 krajinách.^[75]

Úspech nového albumu vyniesol Metallice dve nominácie na MTV Europe Music Awards (Rock Out a Headliner), a taktiež MTV Latin America pozvala skupinu na odovzdávanie svojich Music Awards,^[76] kde sa Metallica predviedla so skladbou „The Day That Never Comes“. 21. októbra 2008 sa kapela vydala na turné nazvané „World Magnetic Tour“, ktoré sa skončilo 21. novembra 2010 v austrálskom Melbourne.^[77]

Vo februári 2011 sa kapela zúčastnila dokumentu, ktorý bol venovaný známej skupine z Novej vlny britského heavy metalu – Motörhead. Metallica poskytla interview a live covery skladieb „Too Late Too Late“ a „Damage Case“ ešte z roku 2009 v Nashville.

V roku 2011 nahrala Metallica nie tak úplne svoj album. Nahrala ho totižto s Lou Reedom. Tento album obsahoval 10 skladieb. Ale album sa nezmestil na jedno CD, tak vydali 2CD, pravdepodobne hlavne kvôli skladbe „Junior Dad“, ktorá je takmer 20 minút dlhá. Po vydaní albumu naň bolo viac negatívnych ohlasov ako pozitívnych hlavne asi z dôvodu spevu Lou Reeda, ktorý si v podstate, celý album odrecitoval. Zanedlho vyšiel aj videoklip na najznámejšiu skladbu z albumu „The View“. Skupina odohrala niekoľko koncertov spoločne s Reedom, zúčastnila sa v rôznych televíznych a rádio show.

V tomto istom roku Metallica oslavovala 30. výročie založenia kapely. Toto výročie oslávili veľkolepo. Celá oslava trvala 6 dní. Všetko sa odohrávalo v San Franciscu. Na tejto vynikajúcej akcii sa zúčastnili asi takmer všetci, čo nejak spolupracovali s Metallicou. Boli tam bývalí členovia, hostia z rôznych skupín alebo celé skupiny, fanúšikovia.

Taktiež boli vydané skladby na EP Beyond Magnetic. Obsahovalo 4 skladby, ktoré sa na Death Magnetic nedostali.

Rok 2012 bolo odštartované turné na 20. výročie legendárneho albumu Metallica, inak známeho aj ako The Black Album. Podstatou celého turné bolo zahrať kompletne celý album. Turné bolo odštartované v Prahe a pokračovalo naprieč Európou. Fanúšikovia sa dočkali premiéry 3 live zahratia skladieb „Don't Tread on Me“, „My Friend of Misery“ a „The Struggle Within“. Zaujímavosťou bolo to, že celý album zahrali odzadu. Pred zahraním prvej skladby z The Black Album bolo premietnuté video z čias tohto albumu.

Ďalšou zaujímavosťou v tomto roku bolo to, že Metallica vytvorila vôbec svoj prvý festival s názvom Orion Music + More. Festival sa už pomaly stáva každoročnou tradíciou, každý rok na inom mieste. Prvý Orion Music + More opäť obsahoval celý Black Album. Na druhý deň tentoraz zahrala skupina celý Ride The Lightning.

V roku 2013 Metallica ohlásila svoj prvý 3D film. Dostal názov podľa skladby „Through The Never“. Vo filme si zahral Dane DeHaan v hlavnej úlohe. Okrem neho si zahrala aj samotná skupina. Zábery boli použité z predošlého roka z Mexika, ktorý bol vyhlásený na ich zatiaľ najdrahší koncert. Kapela sa teda sústredila po väčšine roku na ich film.

V roku 2014 Metallica odštartovala zaujímavé turné s názvom Metallica By Request, kde ľudia hlasovali pri nákupe lístkov, aké skladby chcú počuť. Ako prví šancu dostali členovia MetClub, ktorí hlasovali za tie najunikátnejšie skladby. Ale hneď ako aj ostatní ľudia mohli začať hlasovať, setlist sa preriedil na staré známe skladby. Turné Metallica okorenila tým, že zahrala úplne novú pieseň s názvom „Lords of Summer“. Pieseň pripomína staré časy skupiny z čias 80. rokov s podobnými riffmi.

Na prelome marca a apríla 2014 sa Metallica zúčastnila ďalšieho tribute albumu, ktorý bol venovaný hudobnej legende Ronnie James Dio. Metallica zahrala nie jednu skladbu ale rovno zmes štyroch skladieb (tzv. medley) „A Light In The Black“, „Tarot Woman“, „Stargazer“, „Kill The King“.

18. augusta 2016 kapela na svojej webovej stránke oznámila, že ich desiaty štúdiový album, Hardwired... to Self-Destruct, by mal celosvetovo vyjsť 18. novembra 2016 pod záštitou ich vlastného labelu, Blackened Recordings. Skupina takisto odhalila poradie skladieb, obálku albumu, a vydala videoklip k prvému albumovému singlu „Hardwired“.^[78] Album vyšiel v stanovený dátum^[79] a okamžite sa vyšplhal na prvé miesto rebríčka Billboard 200.^[80]

Metallica taktiež oznámila, že v lete 2017 odštartuje turné s názvom „WorldWired Tour“. Medzi predkapelami sa majú predstaviť skupiny ako Avenged Sevenfold, Volbeat či Gojira.^[81]

Hardwired... to Self-Destruct je desiaty štúdiový album americkej heavymetalovej kapely Metallica, ktorý 18. novembra 2016 vydali ako dvojitý album vo svojom vlastnom vydavateľstve Blackened Recordings. Je to ich prvý štúdiový album po dlhých ôsmich rokoch od vydania predchodcu Death Magnetic (2008), čo je najdlhšia medzera medzi dvoma štúdiovými albumami v kariére kapely. Hardwired... to Self-Destruct bol produkovaný Gregom Fidelmanom, ktorý navrhol a mixoval aj Death Magnetic. Dodnes sa ho v USA predalo vyše 1,5 milióna kusov a celosvetovú predajnosť prekročila 5 miliónovú métu. Album bol nahrávaný od 15. mája do augusta 2016.

V marci 2014 zahájila skupina Metallica turné s názvom „Metallica By Request“, na ktorom si fanúšikovia vyžiadali piesne, ktoré má kapela hrať, pre koncerty bola napísaná nová pieseň s názvom „Lords of Summer“, ktorá vyšla ako „first take“ demo v marci 2014. Neskôr v tom roku vyšiel na vinyle exkluzívny singel „Black Friday“, ktorý obsahuje „First Pass Version“ a živú verziu v náklade 4 000 kópií. V marci 2015 Ulrich pre Rolling Stone povedal, že pre album bolo napísaných dvadsať piesní a dúfa, že niektoré z nich bude možné zahrať na ich koncertoch ešte v tomto roku. V októbri 2015 kapela predstavila nový web s predstavením Ulricha, ktorý obsahuje zábery zo štúdia kapely, ktoré pracujú na novom materiáli. V novembri Hammett uviedol, že vydanie albumu sa očakáva koncom roka 2016 alebo začiatkom roku 2017. 18. augusta 2016 bol vydaný nový singel „Hardwired“ ako digital download.

Album získalo niekoľko ocenení.

Metallicu ovplyvnili rané heavymetalové skupiny ako Black Sabbath, Deep Purple či Led Zeppelin, a kapely Novej vlny britského heavy metalu ako Venom, Motörhead, Diamond Head a Iron Maiden. Rané nahrávky skupiny sa vyznačujú rýchlymi tempami, harmonickými sólami a deväťminútovými inštrumentálnymi skladbami. Steve Huey zo serveru Allmusic povedal, že album Ride the Lightning charakterizuje „obšírna, pokroková epika a napätí, struční grooverockeri.“^[82] Podľa Hueya Metallica rozšírila svoju kompozičnú techniku a mieru emotívneho vyjadrenia, čo sa osvedčilo i v nadchádzajúcich albumoch. Nový prístup sa prejavil takisto na textoch, ktoré sa väčšmi zaoberajú osobnými problémami a spoločenskými otázkami.^[82] Textová stránka nasledujúceho albumu, Master of Puppets, pozostáva z kritiky náboženských a vojenských vodcov, zloby, pomätenosti, príšer a narkotík.^[83]

V roku 1991 donútil nový producent kapely Bob Rock hudobníkov, aby svoje piesne „okrájali“ na niečo – ako poznamenal James Hetfield – trocha jednoduššie, a kapela sa vydala smerom ku komerčnému publiku.^[84][85] Aby mohla kapela rozšíriť svoj hudobný záber a mieru emotívneho vyjadrenia, musela sa zriecť agresívneho a rýchleho tempa, tvrdí Robert Palmer, recenzent časopisu Rolling Stone.^[86] „Výsledkom tejto snahy bol čierny album Metallica, ktorý učinil slovo Metallica všeobecne známym pojmom naprieč spoločnosťou.“^[87] Čierny album vstúpil do rebríčku Billboard 200 na prvom mieste a za dva týždne bol dvojnásobne platinový. Metallica si uvedomovala zmeny na rockovej scéne, ktoré spôsobil grunge počiatkom 90. rokov. Na nasledujúcej platni, Load, sa skupina odchýlila od svojej typickej polohy, vnášajúc do svoje tvorby prvky nemetalovej hudby, čím sa viac-menej priblížila alternatívnemu rocku.^[88] Opustiac tematiku drog a príšer, nové texty Metallicy sa týkali nevraživosti, straty a odplaty. Avšak nie všetkým fanúšikom a kritikom sa pozdávali tieto zmeny, zahrňujúce zmenu účesov, obal albumu Load a účinkovanie na festivale alternatívneho rocku Lollapalooza.^[42] David Fricke z Rolling Stone opísal tento krok ako „rozlúčku z mizernými obmedzeniami a bezútešným spiatočníctvom nízkorozpočtového thrashu“ a vyhlásil album Load za najtvrdšiu nahrávku roku 1996.^[42] Na albume ReLoad heavy metal ustúpil jednoduchým bluesovým a hardrockovým motívom a väčší dôraz sa kládol na rytmus a harmóniu.^[88]

Album St. Anger predstavoval najväčší obrat v histórii skupiny. Ulricha už omrzeli gitarové sóla a preto sa rozhodol, že ich úplne vypustí a zostal tak len „surový, nevybrúsený sound“.^[61] Kapela používala ladenie drop C a Ulrichov rytmičák si vyslúžil značnú kritiku. Ethan Brown z časopisu New York poznamenal, že album „znie sťa remeň“. Texty na albume sa dotýkajú zväčša Jamesovho alkoholizmu a následného pobytu na klinike, ďalej sa týkajú tiež diabla, protidrogovej tematiky, klaustrofóbie, blížiacej sa záhuby, či náboženského pokrytectva.^[89][90] Na radu svojho producenta Ricka Rubina sa kapela na svojom deviatom štúdiovom počine, Death Magnetic, rozhodla vrátiť k ladeniu E a ku gitarovým sólam, a nechala sa inšpirovať orientálnymi námetmi.^[91]

Metallica sa stala jednou z najvýznamnejších heavymetalových skupín, a spolu s kapelami Slayer, Anthrax a Megadeth patrí do „Veľkej thrashovej štvorky“.^[92] Skupina predala celosvetovo viac než 145 miliónov nosičov,^[93] z toho 66 miliónov v USA, čím sa Metallica stala komerčne najúspešnejšou thrashmetalovou skupinou.^[4] Autori publikácie The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll píšu, že Metallica dodala heavy metalu „onú prepotrebnú iskru“.^[94] Stephen Thomas Erlewine a Greg Prato zo serveru Allmusic tvrdia, že Metallica „nesie zodpovednosť za rozšírenie hraníc thrashu, využívajúc pri tom rýchlosť a hlasitosť nielen pre nič, za nič, ale aby umocnili svoje kompozície s komplikovanými štruktúrami“, a ďalej vravia, že skupina je „jednoducho najlepšia, najvýznamnejšia heavymetalová kapela osemdesiatych rokov, ktorá navrátila muziku naspäť na Zem.“^[95]

Jonathan Davis zo skupiny Korn, rešpektujúci Metallicu ako jednu zo svojich obľúbených kapiel, vraví: „páči sa mi, že išli svojou vlastnou cestou, vytrvali celé tie roky a dodnes nestratili na význame. Podľa mňa sú jednou z najveľkolepejších kapiel všetkých čias.“^[96] Bubeník kapely Godsmack Shannon Larkin vyhlásil, že Metallica najväčšmi ovplyvnila jeho skupinu: „keď som mal šestnásť, vskutku mi zmenili život – dovtedy som nepočul nič, čo by bolo podobne heavy.“^[97] Robb Flynn, spevák a gitarista kapely Machine Head, povedal o albume The Blackening (2007): „chceli by sme nahrať album, ktorý by mal rovnakú silu, vplyv, epickú majestátnosť a nadčasovosť ako album [Master of Puppets].^[98] Gitaristi skupiny Trivium Corey Beaulieu a Matt Heafy vyhlásili, že keď po prvýkrát počuli Metallicu, okamžite sa začali zaujímať o hru na gitare.^[99][100] M Shadows zo skupiny Avenged Sevenfold tvrdí, že koncertovanie s Metallicou podstatne ovplyvnilo kapelu. Vraví: „to že predáte fúru nahrávok a budete hrať vo vypredaných halách, sa nemôže vyrovnať tomu, keď sa stretnete s vaším idolom [Metallicou].“^[101] Gitaristi skupiny God Forbid Doc a Dallas Coyleovci vyrastali na Metallice, ktorú mali za vzor. Bubeník kapely John Outcalt uznáva Burtona ako „rockera“.^[102] Podľa bubeníka Davea Chavarriho zo skupiny Ill Niño sú rané nahrávky Metallicy „tvrdé, drsné, neskrotné, akoby vraveli ‚bozaj ma‘“,^[103], a bubeník Kris Kohls zo skupiny Adema sa vyjadril v podobnom duchu, keď vyhlásil, že Metallica mala značný vplyv na jeho kapelu.^[104]

Pri príležitosti dvadsiateho výročia vydania albumu Master of Puppets obsahovalo vydanie časopisu Kerrang! z 8. apríla 2006 tribute album nazvaný Master of Puppets: Remastered. Coververzie na album nahrali skupiny Machine Head, Bullet for My Valentine, Chimaira, Mastodon, Mendeed a Trivium, všetko kapely inšpirované Metallicou. Dosiaľ vyšlo viac než 15 tribute albumov venovaných Metallice. Kapela sa objavila taktiež v Simpsonovcoch, v epizóde z osemnástej série nazvanej „The Mook, the Chef, the Wife and Her Homer“ (česky „Žabař, kuchař, manželka a její Homer“), ktorá sa premiérovo vysielala 10. septembra 2006.^[105]; okrem toho, hlasy Hammetta a Hetfielda sa objavili v troch častiach kresleného seriálu Metalocalypse.^[106]

Fínska symfometalová skupina Apocalyptica vydala album nazvaný Plays Metallica by Four Cellos obsahujúci osem coververzií Metallicy, osobitým spôsobom aranžovaných pre violončelo. Recesistická skupina Beatallica miesi dovedna piesne The Beatles a Metallicy. Beatallica rozvírila vody hudobného priemyslu zaujímavou kauzou. Spoločnosť Sony, ktorá je vlastníkom práv ku skladbám The Beatles, obvinila skupinu z úmyselného porušovania autorských práv a dožadovala sa náhrady za „značné a nenapraviteľné škody“. Ulrich, fanúšik Beatalliky, požiadal právneho zástupcu Metallicy Petra Paterna, aby pomohol skupine Beatallica v spore so Sony.^[107]

MTV vyhlásila Metallicu za tretiu „najlepšiu heavymetalovú skupinu všetkých čias“,^[96] v rebríčku VH1 nazvanom 100 najlepších hardrockových interpretov sa umiestnila na piatom mieste,^[108] a v rebríčku VH1 20 najlepších metalových skupín dosiahla prvú priečku.^[109] Master of Puppets sa v rebríčku časopisu Rolling Stone „500 najlepších albumov všetkých čias“ dostal na 167. priečku, a album Metallica sa umiestnil na 252. priečke.^[110] Časopis Q Magazine zaradil album Master of Puppets medzi „50 najtvrdších albumov všetkých čias“,^[111] IGN ho zaradil na prvé miesto v hitparáde „25 najlepších metalových albumov“,^[112] a server Metal-rules.com umiestnil album taktiež na prvé miesto vo svojej hitparáde „100 najlepších heavymetalových albumov“.^[113] Pieseň „Enter Sandman“ sa vyšplhala na 399. priečku v rebríčku Rolling Stone „500 najlepších piesní všetkých čias“.^[114]

V stredu 7. marca 1999 bola Metallica zaradená na Chodník slávy v San Franciscu. Vtedajší starosta San Francisca Willie Brown vyhlásil tento deň za „oficiálny deň Metallicy“.^[45] Roku 2003 dostala Metallica cenu mtvICON a hold kapele vzdali umelci hrajúci piesne Metallicy. Sum 41 sa predstavili so zmesou piesní "For Whom the Bell Tolls", "Enter Sandman" a "Master of Puppets". Staind sa predstavili s coververziou „Nothing Else Matters“, Avril Lavigne hrala „Fuel“, hip-hoper Snoop Dogg si zahral „Sad But True“, Korn predviedol „One“, a Limp Bizkit sa predviedli so svojou verziou skladby "Welcome Home (Sanitarium)".^[115]

Grammy Awards:^[64]

• 1990: Najlepší metalový výkon: „One“
• 1991: Najlepší metalový výkon: „Stone Cold Crazy“
• 1992: Najlepší metalový výkon: „Metallica“
• 1999: Najlepší metalový výkon: „Better than You“
• 2000: Najlepší hardrockový výkon: „Whiskey in the Jar“
• 2001: Najlepšia rocková inštrumentálna skladba: „The Call of Ktulhu“ – spoločne s Michaelom Kamenom a Sanfranciským symfonickým orchestrom
• 2004: Najlepší metalový výkon: „St. Anger“
• 2009: Najlepší metalový výkon: „My Apocalypse“
• 2009: Najlepší obal albumu: „Death Magnetic“
• 2024: Najlepší metalový výkon:„72 Seasons“

MTV Video Music Awards:

• 1992: Najlepšie metalové video: „Enter Sandman“
• 1996: Najlepšie metalové video : „Until It Sleeps“

American Music Awards:

• 1996: Najlepší heavy metalový/hardrockový umelec: Metallica – Load
• 1996: Najlepšia metalová/hardrocková skladba: „Until It Sleeps“

Billboard Music Awards:

• 1997: Najlepší Rock and rollový umelec: Metallica
• 1999: Catalogue Artist of the Year: Metallica
• 1999: Catalogue Album of the Year: Metallica

Kerrang! Awards:

• 2008: Sieň slávy – Metallica

• James Hetfield – spev, sprievodná gitara (1981 – súčasnosť)
• Lars Ulrich – bicie (1981 – súčasnosť)
• Kirk Hammett – sólová gitara, sprievodný spev (1983 – súčasnosť)
• Robert Trujillo – basová gitara, sprievodný spev (2003 – súčasnosť)

• Ron McGovney – basová gitara, sprievodný spev (1981 – 1982)
• Dave Mustaine – sólová gitara, sprievodný spev (1981 – 1983)
• Cliff Burton – basová gitara, sprievodný spev (1982 – 1986)
• Jason Newsted – basová gitara, sprievodný spev (1986 – 2001)

• Lloyd Grant – sólová gitara na verzii piesne „Hit the Lights“, ktorá vznikla pre prvé vydanie kompilácie Metal Massacre (1981)
  • Na reedíciách Metal Massacre sa objavuje verzia s Mustaineom ako sólovým gitaristom
• Bob Rock – basová gitara na nahrávke St. Anger (2003)

• Kill ’Em All (1983)
• Ride the Lightning (1984)
• Master of Puppets (1986)
• …And Justice for All (1988)
• Metallica (1991)
• Load (1996)
• ReLoad (1997)
• St. Anger (2003)
• Death Magnetic (2008)
• Hardwired... to Self-Destruct (2016)
• 72 Seasons (2023)

• Christe, Ian (2005). Heavy metal: ďáblův hlas: kompletní historie pro znalce. BB art. ISBN 80-7341-477-5
• McIver, Joel (2009). Justice for all: Pravda o skupine Metallica ISBN 978-80-7211-351-4

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Metallica na anglickej Wikipédii.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Metallica

• Metallica.com – oficiálna stránka skupiny
• MetClub.com – stránka oficiálneho fanklubu
• Metallica.sk – slovenská webstránka o skupine Metallica