Kergueleny

Kergueleny (Îles Kerguelen)
ostrov
Topografická mapa súostrovia Kergueleny
Vlajka ostrova Znak
Štát	Francúzsko
Hlavné mesto	Port-aux-Français
Súradnice	49°22′J 69°21′V / 49,367°J 69,350°V / -49.367; 69.350
Najvyšší bod	Mont Ross
- výška	1 850 m n. m.
Dĺžka	150 km, JZ – V
Rozloha	7 215 km² (721 500 ha)
Obyvateľstvo	90 (2011)
Hustota	0,01 obyv./km²
Objaviteľ	Yves de Kerguélen
- dátum	12. 2. 1772
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Národný park Kergueleny
Rok zápisu (č. zasadnutia)	2019 (#43)
Číslo	1603
Kritériá	(vii)(ix)(x)
Poloha ostrovov v Indickom oceáne
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Kergueleny (franc. Îles Kerguelen, ešte skôr Îles de la Désolation), zriedkavo Kerguelenove ostrovy, sú súostrovie v južnej časti Indického oceánu. Skladajú sa z asi 300 skalnatých ostrovov vulkanického pôvodu. Majú územnú rozlohu 7 215 km² a administratívne sú jedným zo štyroch dištriktov Francúzskych južných a antarktických území. Ostrovy nikdy neboli trvalo obývané, vzhľadom na extrémne drsné prírodné podmienky.^[1][2]

Ostrovy boli objavené 12. februára 1772 bretónskym moreplavcom a francúzskym námorníkom Yves-Joseph de Kerguélen-Trémarecom, ktorý ich považoval za súčasť Antarktídy. Po návrate domov svoje ostrovy popísal ako kraj bohatý na drevo a drahé kamene, ktorý nazval ako „Južné Francúzsko“. Keď sa o rok znovu vydal na pôvodné miesto, zistil, že objavil krajinu s minimálnou vegetáciou. Preto zmenil aj ich pomenovanie na primeranejší názov „Pustá zem“. Pri ostrovoch vôbec ako prvý pristál kapitán Charles de Boiguéhenneuc, ktorý sa sem medzitým priplavil druhou loďou. Na breh ostrovov ako prvý vystúpil v januári 1773 jeho poručík Henri Pascal de Rochegude.

Dňa 6. januára 1774 bola Pustá zem (Kergueleny) vyhlásená za majetok Francúzska a bola prenajatá na 50 rokov bratom Bossière. Od tej doby sa ostrovy postupne stali významným loveckým teritóriom veľrýb, uškatcov a tuleňov sloních, až do ich vyhubenia na konci 19. storočia. Miestne súostrovie navštívilo veľa expedícií. Roku 1776 tu pristál anglický kapitán James Cook, ktorý zistil ostrovný charakter územia a dal mu meno Ostrov beznádeje, presnejšie Spustošený ostrov (Desolation Island).^[3]

V roku 1840 skúmal geológiu ostrovov a uskutočňoval pozorovania zemského magnetizmu britský cestovateľ James Clark Ross pri svojej ceste do Antarktídy.^[4] Za územie Francúzska boli ostrovy opäť označené 2. januára 1892. V roku 1908 a ďalej 1913 až 1914 ostrovy vedecky preskúmal Raymond Rallier du Baty a jeho brat Henry, ktorí vypracovali napr. prvé kompletné mapy ostrovov. Medzi rokmi 1908 až 1929 bola na ostrovoch zriadená nórska veľrybárska stanica. V rokoch 1913 až 1914 a 1922 až 1931 prebiehali neúspešné pokusy s chovom oviec.^[4][5]

Dňa 21. novembra 1924 bolo toto opustené územie podriadené madagaskarskému guvernérovi (ostrovy pripojené k dependencii na Madagaskare). Počas Vianoc 1940 sa na ostrove zastavila nemecká vojenská loď Atlantis, aby si doplnila zásoby vody. Počas kotvenia lode pri ostrove jeden námorník spadol z komína, ktorý práve maľoval. Preto sa ostrov často spomína i ako najjužnejšie miesto, kde je pochovaný nemecký vojak.

Po druhej svetovej vojne malo Francúzsko záujem udržať si Kergueleny pod svojim vplyvom, preto vyhovelo požiadavkám Medzinárodnej meteorologickej organizácie (IMO) a v roku 1949 zriadilo v chránenej zátoke polostrova Courbet na východe ostrova Grande Terre provizórnu meteorologickú stanicu a v roku 1951 vedeckú základňu Port-aux-Français.

Kergueleny sú pod priamou správou Francúzska, administratívnym sídlom zámorského teritória bolo do roku 1996 mesto Paríž. S platnosťou od 27. februára 1997 bola táto právomoc prevedená na obec Saint-Pierre na Réunione.^[3] Dňa 28. marca 2003 boli Kerguelenove ostrovy začlenené do novo vzniknutého dištriktu Francúzske južné a antarktické územie (Terres australes et antarctiques françaises, skrátene TAAF).^[2]

Ostrovy sú od druhej polovice 20. storočia využívané mnohými výskumnými expedíciami a tábormi, ktorých je v súčasnosti na ostrove 50 – 100. Na hlavnom ostrove sa nachádza vedecko-výskumná základňa Port-aux-Français, ktorá je zároveň najvýznamnejším sídlom súostrovia. V súčasnosti budovy tejto stanice zaberajú celkovú plochu 9 000 m².

Na stanici býva od 60 ľudí v zime po 120 ľudí cez leto (ich počet kolíše počas roka). Výskumníci sa okrem meteorológie zaoberajú geomagnetizmom, seizmológiou, geofyzikou, ekológiou, biológiou, zoológiou a sledovaním rakiet Ariane, vypúšťaných z Kourou vo Francúzskej Guyane. Pri základni je malá kaplnka, nemocnica, bar, knižnica i športové centrum.

Priemysel alebo poľnohospodárstvo na ostrovoch neexistuje, nie je tam ani letisko. Všetku dopravu v oblasti zabezpečuje vedecká loď Marion Dufresne II, ktorá okrem vlastného oceánografického výskumu zaisťuje zásobovanie i striedanie výskumníkov na základni Port-aux-Français a zabezpečuje 4-krát ročne spojenie s Francúzskom. V severnej časti hlavného ostrova je situovaný Christmas Harbour. Významným prístavom je hlboká Cumberlandská zátoka.^[6]

Jediným prosperujúcim odvetvím lokálnej ekonomiky je rybolov. V okolí súostrovia lovia lode rôznych krajín ryby, ktoré sa vyvážajú prevažne do Francúzska a na Réunion. Miestne obyvateľstvo pozostáva hlavne z vedeckých tímov. Väčšina ľudí tu žije iba dočasne v malej osade, predtým využívanej lovcami veľrýb. Na ostrovoch nie sú trvalo žijúci obyvatelia, a teda ani volené orgány samosprávy. Všetko spravuje prefekt sídliaci v Saint-Pierre na ostrove Réunion, podľa pokynov francúzskeho Ministerstva pre zámorie v Paríži.^[2]

Kergueleny sú sopečné súostrovie, tvorené skupinkou asi 130 ostrovov a 160 skál. Nachádzajú sa v južnej časti Indického oceánu. Ostrovy sú vzdialené od Afriky 5 300 km, od Austrálie 4 800 km, na Antarktídu je to asi 2 000 km. K najbližšiemu francúzskemu územiu, Crozetovým ostrovom, je odtiaľ 1 300 km ďaleko. Vôbec najbližšou pevninou je neosídlené austrálske územie Heardov ostrov a McDonaldove ostrovy, vzdialené 440 km. Ostrovy sa rozkladajú zhruba na 48°30' až 49°44' južnej geografickej šírky a 68°46' až 70°33' východnej geografickej dĺžky. Ide o jedno z najvzdialenejších a najizolovanejších území planéty, kam sa dostane len veľmi málo ľudí.^[7] Patria do časového pásma UTC+5 a geograficky sa radia k južnému kontinentu, čiže Antarktíde.^[1]

Najväčší a hlavný ostrov, nazývaný Grande Terre, pôvodne nazývaný Spustošený ostrov, má rozlohu 6 675 km² a zaberá asi 92 % celkovej rozlohy. Hlavný ostrov meria od východu na západ 150 km a zo severu na juh 120 km. Tiahne sa juhovýchodným smerom. Je obklopený ďalšími malými ostrovčekmi, spolu s ktorými má súostrovie rozlohu 7 215 km².

Najdôležitejšími ostrovmi sú okrem hlavného ostrova:

• Îles Nuageuses (na severozápade)
• Île de Castries
• Île Leygues (na severe)
• Île Howe (na severe)
• Île Saint-Lanne Gramont (na severe, rozloha 45,8 km²)
• Île Foch (na severe, rozloha 206,2 km², nadmorská výška 687 m n. m.)
• Île du Port (na severe, v zálive des Baliniers, rozloha 43,0 km², nadmorská výška 340 m n. m.)
• Île Violette
• Île de l'Ouest (ne západe)
• Île aux Rennes (na juhovýchode, rozloha 36,7 km², nadmorská výška 199 m n. m.)

Súostrovie sa nachádza na rozsiahlej Kerguelenskej plošine, ktorá vznikla asi pred 100 miliónmi rokmi počas konečného delenia Gondwany. Plošina bola vytvorená sopečnými erupciami, súvisiacimi s Kerguelenskou horúcou škvrnou, ktorá leží na Antarktickej litosférickej platni. Pred 20 až 40 miliónmi rokmi sa plošina potopila do hĺbky 1 až 2 km a nad hladinou zostalo len pár ostrovov vulkanického pôvodu, na ktorých je podložie z 85 % tvorené vyvretým čadičom. Ako dôkaz pretrvávajúcej sopečnej činnosti sú fumaroly v západnej časti Grande Terre.

Ostrovy majú prevažne hornatý povrch. Po väčšinu roka sú pokryté snehom a ľadom. Najvyššia hora Mont Ross sa rozprestiera na hlavnom ostrove a dosahuje výšku 1 850 m n. m. Pobrežie hlavného ostrova Grande Terre je veľmi členité a rozoklané. Archipel má množstvo zálivov, fjordov a polostrovov, oddelených len malými vodnými plochami. Je zaujímavé, že na hlavnom ostrove nie je žiadne miesto, vzdialené od pobrežie viac než 20 km.^[8]

Na ostrove nie sú väčšie rieky, zato je tu množstvo potokov, vodopádov a menších jazier.^[6] Hojné dažďové zrážky ich udržiavajú dostatočne vodnaté. Veľké zásoby sladkej vody poskytujú ľadovce. Existuje tu niekoľko stálych ľadovcov (napr. Cookov ľadovec), ktorých objem sa postupne zmenšuje. Nehostinné pomery umocňuje zamrznutá neúrodná pôda, ktorá nie je vhodná na obhospodarovanie. Na mnohých miestach vyvierajú horúce pramene.

Kergueleny majú vlhké a chladné subantarktické podnebie. Klíma na ostrovoch je daná polohou v oblasti antarktickej konvergencie, kde dochádza k miešaniu teplých vôd Indického oceánu so studenými vodami Južného oceánu. Priemerná ročná teplota je +4,5 °C, v najteplejšom januári býva asi +8 °C a v najchladnejšom auguste len +2 °C. Teplotné rozdiely nie sú veľké, extrémy sú od +20 do −10 °C. Zrážok vo forme dažďa alebo snehu je po celý rok hojne, priemerne 1 000 mm (merané v Port-aux-Français), ale na západnom pobreží Grande Terre sú ešte trikrát intenzívnejšie. Vlhkosť vzduchu je trvale 70 až 80 %. Súostrovie postihujú prudké víchrice a búrky.

Na ostrovoch prevláda veterné a zamračené počasie. Obloha je často pokrytá nízkymi ťažkými mrakmi a hmlou. Vanú tu takmer nepretržite silné západné vetry s rýchlosťou do 50 km/h, pri víchriciach ale nezriedka dosahujú 150 km/h až 200 km/h. Vďaka nestálosti vzdušných prúdov sa počasie na Kerguelenoch rýchlo mení.^[9] More je zvyčajne búrlivé, okolo ostrovov býva silné vlnobitie. Na ostrovoch sú vlny bežne vysoké 12 až 15 m. V priľahlom oceáne sa ľadové kryhy nevyskytujú.^[4]

Súostrovie sa môže pochváliť divokou a nedotknutou prírodou. Mnohé rastlinné a živočíšne druhy sú veľmi vzácne. Vzhľadom na dlhoročnú odlúčenosť krajiny sa v nich vyvinuli spoločenstvá endemitov, teda druhov nevyskytujúcich sa nikde inde na svete. Od roku 2019 sú Kergueleny a okolité more (súhrnná plocha 3 970 km²), spoločne s ostrovmi Svätý Pavol a Amsterdam a Crozetovými ostrovmi súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO.^[10]

Flóra ostrovov je limitovaná drsným podnebím a neúrodnou pôdou. Rastú tu len machy, lišajníky, trávy a drobné rastliny. Stelú sa najmä na dolných svahoch vrchov. Na ostrovoch nenájdeme žiadne kry ani stromy. Prevažnú časť súostrovia možno klasifikovať ako tundru antarktického typu. Zo 150 rastlinných druhov je podľa botanika Hookera 18 semenných rastlín. Endemické sú dve semenné rastliny a 20 výtrusných rastlín.^[6] Unikátom miestnej flóry je „kerguelenská kapusta" Pringlea antiscorbutica, ktorá rastie v kríčkoch až do pomerne vysokých polôh a vytvára rozľahlé zelené plochy. Táto endemická rastlina s vysokým obsahom kyseliny askorbovej bola v minulosti vyhľadávaná pre svoje protiskorbutové vlastnosti (najmä medzi námorníkmi).^[11]

Na rozdiel od riedkej pevninskej vegetácie je morská vegetácia bohatšia, v pobrežných vodách rastú predovšetkým hnedé riasy Durvillaea antarctica a Macrocystis pyrifera, ktorá vyrastá z hĺbky tri až 20 metrov až k morskej hladine. V okolí jazier a potokov sa často vytvárajú zamokrené porasty a rašeliniská.

Fauna ostrovov je veľmi chudobná. Reprezentujú ju najmä zvieratá, ktoré sem boli privezené v uplynulých dvoch storočiach. Veľmi dobre sa tu darí hlavne zajacom a divým mačkám.^[7] Zajace boli na ostrov dovezené v roku 1874 z južnej Afriky. Medzi dovezenými zvieratami tu okrem zajacov a mačiek nájdeme aj soby, jelene a potkany. V okolí vedeckej základne sú kontrolovane chované udomácnené ovce, kone, dobytok a ošípané. Do miestnych riek boli nasadené lososovité ryby, pstruhy, siveny a lososy, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú vodné mikroorganizmy, keďže sladkovodné ryby tam predtým nežili žiadne. Na súostroví sa nevyskytujú plazy ani obojživelníky, iba niekoľko nižších foriem bezstavovcov. Momentálne dochádza k likvidácii invazívne premnožených králikov, ktoré požierajú miestnu vegetáciu a spôsobujú eróziu pôdy.^[12]

Morská fauna má antarktický ráz a je pomerne bohatá. Na skalnatom pobreží Kerguelen nachádza mnoho živočíchov vhodné podmienky na zahniezdenie i výchovu mláďat. Pusté pláne so svojimi skaliskami vyhľadávajú tučniaky patagónske (Aptenodytes patagonicus), tučniaky skalné (Eudyptes chrysocome), tučniaky žltorohé (Eudyptes chrysolophus), ale aj tučniaky oslie (Pygoscelis papua). Nelietavé vtáky vytvárajú kolónie dosahujúce aj desiatky tisíc jedincov.

Na ostrovoch pravidelne hniezdia i veľké množstvá iných morských vtákov. Žijú tu prevažne albatrosy (Diomedea exulans), kormorány (Phalacrocorax verrucosus), víchrovníky, čajky, potápky, ako aj dva druhy rybárov. Využívajú bezpečné miesta a hojnosť potravy. Ich populáciu však dlhodobo znižujú divé mačky, ktoré sa živia vtáčími mláďatami; predpokladá sa, že ich usmrtia takmer milión ročne. V tunajších pobrežných vodách sa v značnom počte vyskytujú veľryby (Megaptera novaeangeliae), vorvane (Physeter catodon), delfíny (Cephalorhynchus commersonii) a mnohé ďalšie živočíchy.^[8]

Z morských cicavcov žili pôvodne na Kerguelenách len plutvonožce, tulene a uškatce, ktoré však boli v 18. a 19. storočí lovcami nezmyselne vybité. V súčasnosti je snaha uchovať zdravú prírodu ostrovov, napr. časť Kerguelen nenapadnutá introdukovanými druhmi, je vyhlásená za prírodnú rezerváciu.^[10] Vďaka prísnejšej kontrole sa podarilo časť pôvodnej fauny znova rozmnožiť. Z kedysi vyhubených plutvonožcov sa do voľnej prírody ostrovov vracia tuleň sloní (Mirounga leonina) a tuleň leopardí (Hydrurga leptonyx), uškatec antarktický (Arctocephalus gazella) a iné.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kergueleny

• Oficiálna stránka
• Súostrovie Kergueleny
• Geomagnetická stanica Archivované 2006-02-27 na Wayback Machine