Provereno nema mina
Проверено - мин нет
Obsahy(1)
Ani poté, co byl 20. října 1944 osvobozen Bělehrad, nebezpečí pro město a jeho obyvatele nezmizelo. Sice skončila střelba v ulicích, v rozsáhlé kanalizační síti se však nadále nepozorovaně pohybují nepřátelští diverzanti, kteří už mají na svědomí nejednu oběť a ty je potřeba zneškodnit! Zatímco nahoře se tak slaví mír, v podzemí zuří nemilosrdný boj malých skupin rudoarmějců a jugoslávských partyzánů se záškodníky. Když se od jednoho zajatce velitel oddílu s volacím znakem „Sedmý“ dozvěděl o plánu nacistů vyhodit celý osvobozený Bělehrad do povětří, stal se z malé války ve stokách i závod o statisíce nevinných životů. Mají na to s každou minutou míň času, odpálení výbušnin Němci naplánovali na osmou hodinu přesně! (chamonix)
(více)Recenze (2)
Film Oddiel 7 neodpovedá (Preverené - míny nie sú) patrí do rady tzv. štýlu partizánskych filmov. Tento štýl trval od začiatku 60-tych rokov až po 80. roky. Bol to film politicky vhodný a jeho produkciu podporovalo aj štátne vedenie, komunistická strana na čele s Titom. Po jeho smrti zanikla výroba partizánskych filmov, ale aj celá Juhoslávia. Z celkového počtu 200 partizánskych filmov pre ilustráciu aspoň niektoré. Partizánska letka,1979; Bitka na Neretvé,1969; Jediná cesta, 1975; Oddiel 10 z Navarone,1978; Piata ofenzíva: Bitka o Sutjesku,1973; Večerné zvony,1986; Pád Talianska,1981; Bitka o južnú železnicu,1978; Diverzanti,1967; Valter bráni Sarajevo,1972; Pohorie smrti,1971; Útok do pekla,1976; Kozára,1962; Muži s granátmi,1973, Dievčenský most,1976; Partizáni,1974; Synovia hôr,1946; Pochod cez Igman,1983; Partizánsky film, 2009 – to všetko zavŕšil a ukončil. Nešlo o majstrovské diela a z dnešného pohľadu ich môžeme hodnotiť aj ideologický zastaralé filmy ale partizánsky film zostáva fascinujúcim fenoménom kultúry dnes už neexistujúcej spoločnosti, ktorá vo vlastnej krvi stroskotala. Partizánsky film Oddiel 7 neodpovedá je spracovaný na základe skutočnej udalosti. Dňa 20.10.1944 po oslobodení Belehradu a väčšej časti Srbska sa Červená armáda stiahla v súlade s dohodami z Juhoslávie a zostatok krajiny oslobodzovala Národne oslobodenecká armáda Juhoslávie na čele s Titom. A 4 dni po oslobodení tajne sa dopravilo 175 vojakov SS, špeciálne vycvičených do podzemia Belehradu, kde mali vybudované príbytky, velil im Hitlerov chránenec Otto Skorzeny. Títo vojaci vedeli všetko o meste, mali podrobné plány aj tých najmenších objektov, niektorí hovorili srbsky a poznali aj adresy najvyšších straníckych funkcionárov. Ich úlohou bolo ostreľovanie budov vojenských aj civilných, zabíjanie významných ľudí a vojakov, sabotáže na elektrickom vedení a v kanalizačnom potrubí, ničenie ciest a mostov, zber užitočných informácii, výstavba novej spravodajskej siete, otrava jedla a vody a hlavne priniesť nepokoj a paniku medzi obyvateľstvo. Za ich činnosťou už bolo vidieť stopy po ich zločinoch. V uliciach mesta každé ráno sa našlo niekoľko mŕtvych vojakov a dôstojníkov, zvyčajne zabitých dýkou do chrbta. S takýmito neviditeľnými a dobre trénovanými protivníkmi musel bojovať Gojko Kraljevič veliteľ 2. práporu 4 divízie Belehrad Zboru národného oslobodenia Juhoslávie, práve on dostal rozkaz vyčistiť podzemné labyrinty mesta Belehrad v dĺžke 35km. Tato akcia pod názvom „Grmeč“ (najznámejšia korida na Balkáne) trvala sedem dní a noci, viedli sa neľútostné boje v chodbách kanalizačného potrubia. Táto vojna nemala žiadne pravidla a proti nim stali neskúsení partizáni z ktorých veľká väčšina skončila v psychiatrických liečebniach. Tento samostatný 7 dňový boj je hodný samostatného filmu podľa knihy „Smrť prišla z podsvetia“ od Mirka Jovičeviča.. ()
Zajímavé téma, ale standardně zpracováno jako válečný film.(max.50%) ()