Oblíbené filmy (8)
Million Dollar Baby (2004)
Clint a Hilary, moji obľúbenci, v jednom filme: no nedajte tomu plný počet! V skutočnosti to je inak: tí dvaja patria medzi mojich favoritov práve vďaka tomuto filmu, ktorý má opakovane naplnil emóciami dokonca väčšími, ako Chlapci neplačú, takými, až som poučku obsiahnutú v názve tohto druhého filmu porušil... O týchto svojich emóciach sa však príliš rozpisovať nechcem, prepáčte. Stručne zhrnuté: po pokojnej, ale nie nezaujímavej prvej hodine som sledoval polhodinu o tom, ako ženská postava realizuje mužský (možno skôr dokonca chlapčenský) sen: byť najlepší, víťaziť, ohromovať... Vzápätí sa však ukázalo, že tento hrdinský epos je zároveň aj nutným úvodom k poslednej polhodine, naplnenej bolesťou, zdesením, ľútosťou, zúfalstvom a zakončenej nadhodením problému, ktorý väčšina z nás bežne v živote nerieši. Neosobne, teoreticky, a tým menej osobne, našťastie! Eastwoodova postava nakoniec nejaké rozhodnutie urobila, ja by som toho asi schopný nebol. Ale prítomosť tejto problematiky nerozhoduje, to nie, najdôležitejší je pre mňa naozaj ten nesmierny kontrast druhej a tretej časti filmu, ktorý ma už dvakrát ohromil a psychicky naplno opantal. Clint a ostatní, ďakujem za zážitok, ktorý predstavuje sledovanie tohto filmu!
Kluci nepláčou (1999)
Znovu som to dopozeral a znovu som otrasený. Film, ktorý má pohlcuje od prvej do poslednej minúty, keď mám pocit, že som v koži jednotlivých postáv, že pri ďalších postavách fyzicky stojím a plne chápem, ako sa musia cítiť - a keď opätovne zisťujem v prípade niektorých z nich, že sa mi to nepodarilo a že im nerozumiem. Po poslednom zábere na mysli zostáva len ťaživé "prečo?". Jednoducho psychologická dráma par excellence, pri ktorej do úzadia ustupuje aj pôsobivý portrét istých segmentov americkej spoločnosti, nad ktorým by som jasal v prípade iného filmu. Titul, ktorý nám na svetlo božie vyniesol poklad menom Hilary, ale v ktorom excelujú aj P. Sarsgaard (John), Ch. Sevigny (Lana) či inak málo obsadzovaná A. Goranson (Candace).
Richard III. (1955)
Z hľadiska realizmu a historickosti je film problematický, čo je zrejme záležitosť divadelnej štylizácie, ale len sčasti. V rámci štylizácie pochopím, že Richard a Buckingham a potom Tyrrell vedú reči o vraždení v prítomnosti celej suity a elity monarchie, ale nie už to, prečo sa vo filme prakticky všetky postavy okrem titulnej správajú naivne, neracionálne, občas celkom ako hoviadka vedené na porážku. Na druhej strane, je to práve oná divadelná štylizácia, ktorá robi film skvelým. Ale tento prvý faktor by nestačil. Ešte dôležitejší je Olivier ako Richard. Niekedy teatrálne, niekedy dôverne, inokedy spontánne na kameru ("k obecenstvu") hovoriaci Richard. Priznám sa ale, že mi viac sedí Richard, presvedčene vyrážajúci emotívne "Can I do this and cannot get the crown?" než Richard-kráľ, zaliaty potom pri nočných morách a spejúci k pádu. Ale k správnej dráme patria zásadé zlomy, iste. - Celkovo ide o film jedného muža. Bez neho by to nebolo ani zďaleka tak dobrá snímka, on preráža pachuť z mizerných kulís a gýčovito farebných, hoci inak pôsobivých kostýmov. On svojím démonickým vystupovaním, ba i podobou s dobovým (?) portrétom posledného Yorka/Plantageneta na tróne zabezpečuje, že filmu veríme. On vystupuje vo všetkých mrazivých, dych vyrážajúcich momentoch (vrcholom je pre mňa žoviálne spustenie sa po lane z terasy, nasledované nekompromisným uzemnením rovnako dobre naladeného konšpirátora, chcejúceho osláviť úspešné závršenie intríg, ponúknutím, ba vnútením už-už kráľovskej ruky k bozku). - Jediná postava, ktorá Richardovi ako tak úspešne v emotívnosti a presvedčivosti konkuruje, bohužiaľ len chvíľu, je lady Anne. Zaujímalo by ma, či si Olivier a Claire Bloom na Richarda a Anne spomenuli, keď o 25 rokov neskôr hrali párik trochu iného razenia, rozšafného Dia a znechutenú Héru. :) Za pozornosť ešte rozhodne stojí scéna okolo presvedčenia Edwarda V. a vojvodu z Yorku, aby sa "dočasne" ubytovali v Toweri. Pri kritériach, ktoré vyplývajú zo zmienenej divadelnej štylizácie, to chlapci zahrali dobre.
Lurdy (2009)
Na kvalite záberov je síce jasne vidieť, že nejde o dokument, napriek tomu neintímne scény (omše ap.) pôsobia vďaka umnému nasnímaniu i ozvučeniu bezmála dokumentárne. (Zaujímalo by ma mimochodom, do akej miery sa natáčalo, najmä pokiaľ ide o interiéry, naozaj v Lourdes). Možno aj to je jedna z príčin toho, že som bol do filmu vtiahnutý a ani chvíľu sa nenudil. Dôležitejším dôvodom však nepochybne je, že mi dej či skôr "nedej" poskytol vo vrchovatej miere to, po čom mi duša prahne: psychológiu. Brilantné portréty duší a myslí skupiny ľudí, vybudované pomocou na povrchu nezaujímavých scénok a výpovedí. Ľudí, z ktorých niektorých by bolo možné považovať za pokryteckých, iných za úbohých, ďalších za naivných a podaktorých konečne za odporných. V konečnom dôsledku však divákovi (či aspoň mne) začína byť jasné, že nemáme pred sebou nič iné, než niečo "ľudské, príliš ľudské." A podobne je to s kritikou kresťanskej teológie (problém theodicey) či "pútnického biznisu", ktorá sa nám zdá byť vo filme vo vrchovatej miere podávaná. - Lurdy veľkofilm určite nie sú, nevznikli v Hollywoode, máločo sa v nich deje, napätia som si v nich však užil toľko, že po síce evidentne nezrelej, avšak emotívnej a preto spontánnej/úprimnej úvahe ich radím medzi nie štvorhviezdičkové, ale rovno päťhviezdičkové filmové zázraky.
Dracula (1992)
My děti ze stanice Zoo (1981)
Početnými zmenami štruktúry "príbehu" sa film stal v porovnaní s knižnou predlohou značne autonómnym dielom. Bohužiaľ to má ten nemilý dôsledok, že sa z neho vytratila autentickosť skutočnej životnej skúsenosti. A miestami som prepadal podozreniu, ktoré sa mi potvrdilo po dodatočnom, práve dokončenom prečítaní knihy, že som o čosi scenáristom pripravovaný, predovšetkým na samom konci, keď sa happy end nalepil na poslednú, dosť beznádejnú scénu vo forme lakonického konštatovania. Celkovo ide o zaujímavý obraz zo života jednej drogovo závislej, o ktorom ale nedokážem povedať, či nejako zvlášť vyčnieva nad konkurenciu. Jedna vec na ňom ale určite pozoruhodná je: obrazová stránka. Natja Brunckhorst podala nielen skvelý herecký výkon, ale je aj na pohľad veľmi výraznou a príjemnou (čo je dosť paradoxné) konštantou diela. Vizuálne spracovanie urobilo niektoré drobné motívy, ktoré sa v knihe strácali, resp. vôbec neboli, silnými momentmi celej story (môj námatkový výber: dáviaca scéna počas Christianinho a Detlefovho pokusu o únik z bludného kruhu; Babsino stretnutie s bezmocnou, na ulici sa v absťáku trasúcou Christiane; okradnutie Christiane o dávku narkomanom, ktorý skočil do WC kabínky). A vôbec, na celé to premietnutie prostredia v Sounde, nehostinnej tváre Berlína či vizuálne nechutných postáv ako Detlef či jeho Freier atď. na filmové plátno som síce pozeral so zhnusením zarytého introverta a abstinenta, ale to je asi len ďalším potvrdením prinajmenšom "obrazovej" kvality filmových detí zo stanice Zoo.
Kluci to taky chtěj... a pořád! (2002)
Tak pokiaľ ide o mňa, bavil som sa výborne - a tým komédia svoju úlohu splnila. Nízkemu hodnoteniu teda "opravdu, ale opravdu" nerozumiem. Narážky na to, že film je nemecký, prejdem mlčaním. Predstavitelia hlavných rolí naozaj vyzerajú ako študenti strednej školy, čo sa o ich na prvý pohľad obstarožných náprotivkoch z Prci, prci, prcičky (hoci som to nikdy nevidel) povedať nedá. To, že je Tobias Schenke nechutný (v tomto zmysle sa tu vyjadruje napr. hirnlego) a že je podivný (viď bavenie sa s penisom, čo je ale nota bene komediálne nadsadenie!) robí jeho postavu, bažiacu po sexe a k tomu ochotnú dušu "prekvapujúco" nikde nenachádzajúcu, vierohodnou, a to nielen v rámci žánru bláznivej komédie. Jediným z tu vytýkaných negatívnych rysov filmu, ktorý by podľa môjho názoru naozaj mohol byť kameňom úrazu, je jeho nechutnosť, ale je pozoruhodné, že si ju viac-menej všetci všímajú práve na tomto filme. Axel Stein a jeho postava Red Bulla alias Wandy je skutočne komediálnym skvostom. Jednoducho je. Takže ľutujem, ale odmietam sa podriadiť zvyku odpisovať tu jeden od druhého "odpad!" a vzhľadom k tomu, že ma máloktorá iná komédia - ak vôbec nejaká - tak rozosmievala, nebojím sa dať jej plný počet bodov.
Šílenství (1994)
Keď som "Ve spárech šílenství" pred pár rokmi jednej noci na koleji dopozeral, zostal som sedieť s otvorenými ústami (aspoň teda obrazne) a hovoril si: toto je Horor. Po druhom zhliadnutí a potom, čo som hororov a thrilerov videl trochu viac, už síce až tak nežasnem, ale stále som ochotný brániť film ako nr. 1 môjho rebríčka hororov. Dej možno trochu zaostáva za niektorými románmi S. Kinga, ktorý je vo filme vtipne zmienený (písané slovo a hýbajúce sa obrázky sú predsa len niečo iné), ale udržal ma v každom prípade v hlbokom napätí, ba ho dokonca vybičovával atmosféricky užasnými zábermi (po tak mizerne osvetlenej ceste by som v noci rozhodne nejazdil a stretnúť tam také podivné figúrky, asi by som sa od strachu... no, to je jedno). Hlavná ženská postava je zaujímavá svojimi premenami: po nepríjemnej (vystupovaním a vizuálne) asistentke sme konfrontovaní s vcelku pôvabnou a - ako tušíme - rýchlejšie katastrofickosť situácie chápajúcou spolucestujúcou Sama Neilla, ktorá sa vzápätí, a to veľmi rýchlo, zmení na jednu zo strašlivých, bezmenných príšer (aby som parafrázoval), takže nevieme, či ju máme ľutovať alebo ju považovať za už negatívnu postavu. A napokon sa dozvedáme, že vlastne neexistovala. To už ale Sam Neill a my s ním vieme, že to, čo nie je a čo je, je veľmi neisté. A kým sa pred nami neobjavia titulky, zimomriavok z tohto pocitu sa nezbavíme. Výpočet scén, ktoré na mňa urobili dojem, by mohol pokračovať: majiteľka hotela a jej manžel (najmä v ich poslednej scéne), psíkovia pred kostolom, krvavé slzy sl. redaktorky po dočítaní posledného majstrovho románu, jej vystupovanie z auta. Enjoy!