Bieloruská stanica

Tento film nie je obyčajným filmom o vojne. Neexistuje v ňom žiadna bojová scéna a predsa je ústrednou myšlienkou filmu Veľká vlastenecká vojna, porážka nacistického Nemecka a boj s pamäťou a so zážitkami z vojny. Štyria bojoví druhovia sa stretávajú na pohrebe svojho veliteľa. Dnes si žijú svoj život na rôznych spoločenských postaveniach, ale vojnové priateľstvo je neprekonateľné. Títo veteráni ostali verní nefalšovanému priateľstvu, schopnosti sa obetovať a nezničiteľnej láske k životu aj dnes po 25 rokoch od vojny. Spomínajú, kto komu zachránil život aj keď riskoval svoj a ako s bremenom vojny sa im darí žiť ten dnešný život. Našiel som v tomto filme veľkú zhodu s dielami úžasného spisovateľa Ericha Maria Remarque a jeho veľdiela Traja kamaráti, respektíve Na západe nič nového. Aj tu ide o vojnu ale v podstate o osud vojakov v čase mieru. Áno naši veteráni nasadzovali život na frontovej línii, tesne po vojne boli všade vážení a rešpektovaní, ale dnes 25 rokov po vojne je už situácia úplne iná. Je na mieste otázka, vyhrali by vojnu keby sa postavili k nej tak, ako sa dnes stavia nová generácia napríklad k samotnej práci? Vojna to nie je len streľba, ale aj tvrdá práca. Zabránia vážnej nehode, zachránia chlapa a vôbec nestoja o ocenenie, naopak dostanú sa za to do maléru. Keď človek prešiel vojnovým peklom, vytlačí zo svojho podvedomia veľa vecí, ale aj veľa v sebe potláča. Ich priateľstvo je nevysloviteľné, aj keď sa k sebe správajú zdržanlivo. Najkrajšie sa to podarilo vykresliť v stretnutí s ďalším veteránom zdravotníčkou Rajou. Vojna je určite hrozným fenoménom, ale vojna však dokáže spojiť ľudí tak, že ostanú priateľmi do smrti. Obdobne to bolo aj v mierovom živote pri priateľstvách z vojenskej základnej služby. Aj tie vytrvali roky. (12.06.2020)

Zvláštný film, taký skoro neruský. Štvrťstoročie po vojne a štyria veteráni vojny ho prežili inak. Tá pesnička od Okudžavu má však ozaj silu, cítiť z nej, že aj pred bránami smrti je nejaká nádej na prežitie, ale treba si veriť. (25.01.2021)

Príjemný, civilný starší film s nejakými tými temnejšími odtieňmi. Už to tak chodí, keď ste mladší chodíte na svadby, keď starší, tak zase na pohreby. U mňa to bolo zhodou okolností presne naopak, ale to je jedno. Alebo možno aj preto som sa nedokázal až tak vcítiť do kože veteránov druhej svetovej vojny, ktorí prídu na pohreb svojho dávneho priateľa. No a vo vojne som taktiež nebojoval, takže taktiež neviem, aké to je stretnúť po rokoch kamoša z bojov, kde nám išlo o život. Inak ani niet čo vyčítať, Smirnov zrejme povedal všetko čo chcel presne tak, ako chcel. Len som sa trochu obával, že po záverečnej scéne sa film zvrhne v nelegálne gangbang porno, ale našťastie prišli titulky. (26.05.2020)

Jak hodnotit takový film, zvlášť když jsem chvílemi měla problém udržet pozornost? Ale pak dali obývákového Okudžavu a bylo rozhodnuto. „Zde není ptačí zpěv, nevoní stromů květ, teď jenom bok po boku tu opouštíme svět…Čeká nás cesta ohněm…A proč to musí být? Noc je náš most a po něm jde výsadkový desátý batalion, náš desátý batalion…,“ zpívá hrdinka a dojatý divák asi okamžitě chápe, že to nejsou jen filmové postavy, těžce se léta vyrovnávající se svými traumaty, ale především autor skladby, Bulat Okudžava, koho silně poznamenala válečná zkušenost. (05.09.2009)

Tento film mi veľa nedal. Partia vojnových veteránov, teda kamarátov na život a na smrť za zíde na pohrebe svojho parťáka a potom počas jedného dňa toho stihnú dosť veľa. Okrem práce, zábavy, návštev aj ukradnúť auto v záujme dobrej veci, a nakoniec sa uložia do postieľok. Vraj v tom všetkom mala byť prenesená ich vojnová minulosť, ale ja som to tam nenašiel ani v druhom ani v treťom rade. Až na záverečnú parádu s historickými zábermi. Naviac sa všetky bežné situácie vyvíjajú zvláštnym smerom a ľudia sa chovajú tak nejako neprirodzene až čudne. Vydržal som do konca, ale rýchlo na to zabudnem, preto som aj musel napísať trochu dlhší komentár. (10.11.2020)