Réžia:
Martin FričKamera:
Ferdinand PečenkaHudba:
Miloš SmatekHrajú:
Paľo Bielik, Zlata Hajdúková, Andrej Bagar, Theodor Pištěk, Ján Borodáč, Elena Hálková, Filip Dávidík, Vladimír Majer, Alois Peterka, Marie Skálová-Lamošová (viac)Obsahy(1)
Druhé zpracování legendárního příběhu o slovenském lidovém hrdinovi s výrazným výkonem Pal'o Bielika v titulní roli Jury, který po návratu ze studií nenajde doma otce ani matku. Dovídá se, že otec byl ubit ve vězení. Odchází do hor, aby spolu s dalšími muži pomstili panskou zvůli. Martin Frič získal za tento film čs. filmovou cenu za rok 1936 a Ferdinand Pečenka cenu za nejlepší fotografii. JÁNOŠÍK byl příznivě pčijat mezinárodní filmovou kritikou při svém uvedení na benátském Biennale a ještě v témže roce byl prodán do 32 států jako jediný čs. film z celého období první republiky, který úspěšně pronikl do všech velkých evropských i mimoevropských zemí. V Jánošíkovi lze jak po stránce umělecké, tak i po ekonomicko - výrobní spatřovat ojedinělý pokus o realizaci v pravém slova smyslu československého filmu. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (80)
Silně dramatický, místy volnější příběh. Od začátku filmu přetrvávaly napjaté scény, středem místy zajímavé a koncem silně dramatické až dojemné. Výkony herců byly kvalitní, nadchlo mne, že v jedné scéně se objevil Jaroslav Marvan. Hráli tam jak čeští herci, tak i slovenští. Atmosféra celého filmu byla napínavá, tajemná. Jánošík se mi moc líbil. Tady u tohoto filmu, kdyby šlo, bych dal 4,5*, jenže to nejde, tak se musím přiklonit k 5*, pač je to slovenský film, kdyby to byl film z jiné země, tak 4*. 84% ()
Fričov Jánošík ma na začiatku prekvapil, ako chce rozprávať príbeh legendárneho zbojníka. Frič sa nezdržuje jeho začiatkami a formovaním skupiny, po povinnom úvode sa rýchlo ocitáme v momente pálenia sídla zemana, ktoré mu "sľúbil" rok predtým. Ihneď nato vidíme, že Jánošík je stíhaný a je naňho vypísaná odmena, jeho družina je dávno zohratá. A je to dobre, sledujeme totiž akúsi povinnú jazdu zloženú z očakávaných scén. Ples, na ktorom okradnú prihoretých zemanov a ich ženy, prepadnutie na ceste, ožieračka v krčme a, POZOR SPOILER: jeho dolapenie a popravu :):). Film pripomína dobovú hollywoodsku dobrodružnú tvorbu a aj to je dobre. Je to totiž svižné, i keď menej akčné, ako by možno dnešný divák čakal. Paľo Bielik je Jánošík s veľkým J a záverečná montážna sekvencia je najlepšou scénou filmu. Rôzne viacexpozície už za zmienku nestoja, strih je tu ten prvok, vyžadujúci si pozornosť filmových historikov. Bohužiaľ dialógy pridávajú filmu na naivite, i keď si uvedomujem, že podobné dielo ako predmet zábavy na večer brať nemožno. Ono ho potom aj ťažko percentuálne hodnotiť. ()
Palo Bielik je se svými třemi metry démonickou, téměř komiksově laděnou postavou. Čas zubu na tomto filmu hodně zapracoval, někdy se člověk neubrání shovívavému úsměvu, ale některé scény jsou tak dynamické, že fungují i dneska. Tož "když jste si mňa upékli, tož si mňa i zjezte!" Slovenští spoluobčané zajisté prominou mou příšernou slovenštinu. ()
"Hej, hore háj, dolu háj - hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník; môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník." Nebudem zapierať, že som bul prekvapený, ba kieho, bárs aj šokovaný čo za kvalitný to počin národu slovenskôho som zračil. A bola to skvelá výprava do doby chamtivých zemepánov a idealizovaných zbojníkov - ľudových hrdinov, bojujúcich proti neprávosti. I keď miestami zo začiatku mi prišlo pár vecí po technickej stránke smiešnych, a strih trochu okato zastieral nedokonalosti, stačilo pár minút so sympatickým, miestami až o dušu hrajúcim Paľom Bielikom, a cítil som sa ako v siedmom čiernobielom nebi. Chápem, že moje nadšenie z tohto kusu histórie nebude zdieľať až taká masa ľudí, no Jánošík si to zaslúži. Vzhľadom na dĺžku síce nezostáva príliš priestoru na scenáristické manévrovanie a všetko je priamočiare a čarokrásne jednoduché - ale ono to vlastne nevadí. Predsa len je to národná legenda, a v tejto forme má tempo a spád, je až prekvapivo dobrodružná, zábavná a miestami nutne vtipná (tož myslím teraz zámerne, Jánošík si trochu odľahčenia zaslúži, a o dramatickú rovinu sa tým nepripraví.) - proste presne taká, akú aj v dnešnej dobe divák unesie. Martin Frič je výborný režisér, a po tomto príjemnom prekvapení sa určite ohliadnem aj po jeho ďalších snímkoch. 90% "Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!" ()
,,KDE JE JÁNOŠÍK?!" ,,NEPOVIEM." __ Z dnešného pohľadu je tento legendárny film už značne naivný, Jánošíka nevykresluje v skutočnej podobe, od skutočných historických udalostí má film naozaj ďaleko. Taktiež treba povedať, že film naberá skôr lyrizovanú podobu (scéna keď Jánošík naposledy tancuje pred šibenicou), nechýba množstvo vtedajších zvykov a piesní. Paľo Bielik sa svojej úlohy zhostil naozaj výborne, jemu česť, ale z ďalších hercov mi už nik neprišiel nijak výnimočný. Treba dodať, že technické spracovanie je svoju dobu veľmi vydarené, i keď zo zvukom je to horšie, film vyniká hlavne dynamickým strihom. Sprvu som uvažoval, že by som dal filmu 3*, nakoniec som sa rozhodol prilepšiť, pretože film nestráca nič zo svojho čara, každopádne ho však treba brať z pohľadu doby. ()
Galéria (6)
Fotka © Slovenský filmový ústav
Zaujímavosti (35)
- Detskú postavu Janka si zahral terchovský rodák Filip Dávidík. Tým sa stal zároveň prvým slovenským detským hercom. Vybral si ho režisér Martin Frič pri prechádzke po dedine. Filip Dávidík tam okopával zemiaky a Fričovi sa jeho pehavá tvár tak zapáčila, že ho musel vo filme mať. (Raccoon.city)
- Hudba Miloša Smatka využívala motívy slovenských ľudových piesní. (Biopler)
- Štefan Hoza vo svojej knihe "Ja svoje srdce dám" spomína: "Ak som už pri Hašlerovi, nedá mi nespomenúť na naše stretnutie v Bratislave, keď sa chystalo nakrúcanie filmu Jánošík v réžii Martina Friča a v hlavnej úlohe s Paľom Bielikom. Do Bratislavy prišli vtedy Karel Hašler, Jiří Mahen, podľa jeho divadelnej hry sa mal film nakrúcať, a Karel Plicka ako poradca. Prechádzali sme sa starým mestom - Vydricou, kde hľadali pre film súce exteriéry. Najviac sa im pozdávali staré zemianske domy na Žižkovej ulici. Hašlerovi nesmierne imponovalo, že ho tunajší ľudia poznali, ba aj oslovovali, spomínajúc, v akom filme ho videli. Mahen bol mlčanlivý a ustavične si poťahoval zo svojej cigárky a Karel Plicka kráčal mlčky so svojím 'verným fotoaparátom'." (Šuplík)
Reklama