Nick Tow

To nie je film, ale Moebiova páska. Zlepte koniec so začiatkom a môžete sa viesť do konca...času. A po tom všetkom uvidíte broskyňový sad.

Jeden z filmov môjho života. Definícia žánru sci-fi horror, ktorá sa stala zároveň jeho nepreskočiteľnou latkou. Stretlo sa tu všetko čo sa malo, vrátane povestnej čerešničky, ktorú obstaral "čiernoodenec" menom Hans Rudi Giger.

Dokonalosť. Film, v ktorom vedľa seba v symbióze nažíva láska a smrť, humor a tragický pocit života, svetlo a temnota, vysoký, štíhly a "urodzený" hrobár a jeho malý, tučný a dementný pomocník. Cintorín je tu ponímaný ako javisko sveta, ono univerzálne teatrum mundi a Soaviho vizuálna a filozofická pocta slávnemu Bocklinovmu Ostrovu smrti je len jednou z mnohých chutných ingrediencií, ktoré z tohto filmu robia klenot. Možno sa čudujete, prečo do hodnotenia "zombíckeho" filmu cpem filozoficko-estetické bláboly, ale presne o tom je tento film. Všetko je to o rovnováhe, ako v prvej vete Smaragdovej dosky Herma Trismegista: To, čo je hore, je to isté, ako to, čo je dole, aby bola naplnená jednota všetkých vecí...

Skôr než o horor ide o nervovoparalytickú sondu do hlbín jedného odumierajúceho manželského vzťahu. A hoci sa režisér nevyhýba ani hororovým rekvizitám (slizké monštrum, s ktorým protagonistka zdieľa ruiny bytu, vrátane manželskej postele), slúžia mu skôr ako metafora, než žánrová ingrediencia. Považujem sa za dosť otrlého diváka, ale Zulawského film ma chvíľami naťahoval na škripec s väčšou intenzitou, než s akou Leatherface štartuje pílu po zaklopaní neohlásenej návštevy. Zmar, bezútešnosť a koncentrovaná vyšinutosť prýšti z každej sekvencie filmu a ak veríte známej Nietzscheho sentencii („ak človek nazrie do priepasti, aj priepasť nazrie doňho) potom verte tomu, že Possession sa vám zavŕta do duše ako červotoč. Keď som videl nádhernú Isabellu Adjani v Herzogovom Nosferatovi, bol som presvedčený, že už nikdy neuvidím čitateľnejšie stopy šialenstva v ženských očiach, ale v Possession svoj vlastný svetový rekord niekoľkonásobne prekonala. Uff, toto je poriadne hustá šálka kávy. Keby som bol citlivka, tak si to pri záverečných titulkoch nechám prejsť hlavou ako Kurt Cobain.