MIMIC

Autori zvolili rafinovane jednoduchý názov, ktorý má divákovi sugerovať predstavu nejakého celkom zásadného diela, dojem monumentality a nadčasovosti. O nič také nejde, to len všetkých zblbli Anouk Aimée (ktorá vďaka hustej a neposlušnej štici vyzerá trochu ako bratranec It z Addamsovcov) a hypnotické novovlnové filmové rozprávanie so striedaním časových rovín a farebného módu (ale zase zďaleka nie až také hypnotické). Sentimentálne spievanky, v ktorých sa utápa cca 40 percent stopáže ešte viac banalizujú už beztak triviálny príbeh a výsledok má bezmála gýčový nádych. Tie Oskary a Zlaté glóby sú racionálne vysvetliteľné snáď len tradičnou slabosťou Američanov pre Francúzov a hravú francúzštinu (ces soleils ils ont ci chaud, tra-la-la-la-la, skúste odolať), ďalej slabosťou Američanov pre menej intelektuálne filmy a tiež dojmom, ktorým v danom čase zapôsobil na divákov nový, sviežy rozprávačský štýl. Prílišné zahľadenie do generovania čohosi nového viedlo tiež k veciam, ktoré pôsobia rušivo a znervózňujúco – divák musí dlhé minúty počúvať rev pretekárskych automobilov, aby bolo jasné, akej profesii sa venuje hlavný hrdina. Rátam samozrejme so snahou metaforicky naznačiť, že súčasný svet je jedno hlučné závodisko a že život sa môže v zlomku sekundy zmeniť na peklo alebo raj, ale prečo musí pri tom divák trpieť ako duša v očistci, nechápem. Šarm a šmrnc odhaľovaný v prostej realite mi samozrejme neuniká, ale súdim, že v danom prevedení nemá dostatočný potenciál na vyššie hodnotenie (o 60 rokov dám hviezdičku navyše z nostalgie).

K tomuto filmu sa dostávam 26 rokov od jeho vzniku. Práve som si prečítal literárnu predlohu, ktorá je jedným z najlepších literárnych počinov, aké existujú (mimochodom je to možno najlepšia ukážka magického realizmu v literatúre, a to som si myslel, že naň majú „patent“ Latinoameričania). Je v tom potenciál na 800-stranovú ságu, Baricco z tohto nápadu urobil komornú hru jedného herca, čo je buď suverénnym ťahom génia alebo trestuhodným mrhaním literárnym námetom, neviem, až taký dobrý spisovateľ nie som. Tornatore v tej novele ten potenciál cítil a na výsledku je to aj vidieť, ide o učebnicovú ukážku adaptácie literárneho diela. Prvých 20 minút som sa ale len nevôľou vrtel v kresle a premýšľal som o tom, či som urobil správne, že som si najprv prečítal predlohu, lebo film sa pre mňa rozbiehal skutočne ilustratívnym spôsobom. Pre diváka bez znalosti predlohy to však musel byť úžasný zážitok, ktorý si neviem ani predstaviť (nízke hodnotenia tu všade naokolo sú pre mňa absolútne nepochopiteľné a vo vzťahu k úsiliu o klasickú vznešenú kinematografiu aj chrapúnsky nespravodlivé). Čoskoro som však zistil, že režisér si ma podmaňuje osobitným vplyvom, domýšľaním nenapísaného, vizuálnym pretlmočením prečítaného i precíteného a úplne si ma podmanil svojou veľkolepou víziou (vízia nerovná sa opulentnosť výrazových prostriedkov a la titanikovská ružová knižnica, mimochodom – zberatelia predmetov z Titaniku by sa mali radšej preorientovať na zbieranie predmetov z fiktívneho Virginianu, je to vzrušujúcejšie). Režisér mi proste vsugeroval: „Len sa pozeraj, ty smrad, ja som zďaleka neskončil“ a ja som zistil, že má dokonalú pravdu, preto by ma strašne zaujímalo, kde súdruhovia z USA urobili chybu, že tento skvost nebol na Oscara ani len nominovaný. Morriconeho výkon posúdiť neviem, lebo nedokážem určiť, kde je hranica medzi originálnou a prevzatou hudbou. PS1: Vo filme je mimoriadne krásna variácia na tému Smrti v Benátkach, akurát namiesto krásneho chlapca je tu krásne dievča, pričom treba povedať, že v novele táto pasáž chýba, režisér si ju proste „krásne“ dosníval. PS2: Iným pozoruhodným momentom je priblíženie secesného bálu spoza matovaného skla, až sa v jednej chvíli obrysy rozostria do podoby expresionistického obrazu od Kirchnera. Magické. PS3: Taliansky film je expertom na motív klavíra, tancujúceho za nepriaznivého počasia na palube zaoceánskeho parníka v 1. tretine 20. storočia, (viď Felliniho film A loď pláva).

Veľmi mi to pripomína Švankmajerovu Flóru, no Robert Morgan na to ide paradoxne reverzne, z dekompozície do kompozície. Príjemné pozretie, aj s trúchlivým metafyzickým presahom, ale nad povestný "púhy salónny žart" to nemá.