Bitka pri Waterloo

Bitka pri Waterloo
Súčasť vojen stodňového cisárstva
Obraz Williama Sadlera
Dátum 18. jún 1815 Miesto Waterloo, Belgicko Výsledok víťazstvo vojsk protinapoleonskej koalície
Protivníci
Prvé cisárstvo	Siedma koalícia: Spojené kráľovstvo Prusko Spojené Holandské kráľovstvo Hannoversko Braunschweigské vojvodstvo Nassausko
Velitelia
Napoleon Bonaparte Michel Ney	vojvoda z Wellingtonu Gebhard von Blücher
Sila
73 000 mužov	67 000 Angličanov 60 000 Prusov (prichádzali na bojisko postupne)
Straty
25 000 mŕtvych a ranených 7 000 zajatých 15 000 nezvestných	22 000 mŕtvych alebo ranených
Historický portál

Bitka pri Waterloo bola bitka medzi francúzskymi a spojenými britsko-holandsko-nemeckými vojskami, ktorá sa odohrala 18. júna 1815 pri Waterloo v dnešnom Belgicku. Porážka Francúzov viedla k definitívnemu odstúpeniu Napoleona a zániku prvého francúzskeho cisárstva.

Roku 1815 si Európa myslela, že napoleonské vojny skončili a už dlhšiu dobu prebiehal Viedenský kongres. Napoleon však 26. februára s pomocou svojich priaznivcov unikol z ostrova Elba a 1. marca vystúpil na francúzsku pevninu pri meste Antibes. Bez preliatia kvapky krvi získal späť cisársky trón. Susedné európske krajiny, ktoré predtým už okúsili francúzsku okupáciu, začali okamžite mobilizovať svoje vojská a urýchlene vytvorili už 7. protinapoleonskú koalíciu. Dve prvé armády, ktoré sa zhromaždili na odpor proti Napoleonovi, sa nachádzali severozápadne od francúzskych hraníc. Boli to spojené vojská Pruska (pod vedením Gebharda von Blüchera), Anglicka, a jeho spojencov (pod vedením vojvodu z Wellingtonu).

Wellington pôvodne očakával, že Napoleon sa pokúsi odrezať koaličné vojská postupom cez Mons smerom na severozápad od Bruselu. Tým by prerušil Wellingtonove spojenie s tylovými jednotkami v Ostende, čím by ho však zároveň prinútil ustúpiť a spojiť s Blücherom. Napoleon podporil takéto Wellingtonove rozhodnutie falošnými správami. Sám pritom rozdelil svoju armádu na na dve skupiny, ľavému krídlu velil maršal Ney a pravému maršal Grouchy. Ďalšia rovnako silná skupina, ktorej velil Napoleon osobne, mala tvoriť zálohu. Všetky tieto tri skupiny vojsk sa však pohybovali blízko a boli schopné poskytovať jedna druhej pomoc. Napoleon Bonaparte dúfal, že sa mu túto armádu podarí zničiť skôr, ako sa spojí s ďalšími vojskami zainteresovaných krajín, preto 15. júna prekročil belgické hranice pri Charleroi a vydal sa na Brusel. Napoleon svojich nepriateľov zaskočil rýchlym postupom, keď vpadol medzi anglickú a pruskú armádu.

16. júna francúzske vojská vybojovali bitky pri Ligny, kde prelomili centrum pruskej zostavy a prinútili nepriateľa ustúpiť. Francúzi však pruské jednotky neprenasledovali. V ďalšej bitke pri Quatre Bras získali kontrolu nad dôležitými križovatkami, čím zabránili spojeniu Angličanov s Prusmi a zaistili si voľný priestor pre ďalší postup. Napoleon zároveň vyslal maršala Grouchyho, aby prenasledoval s 33 000 mužmi ustupujúcich Prusov a zabránil ich spojeniu s Wellingtonovými vojskami. Prusi však medzi tým ustúpili k mestu Wavre, asi 13 km od Waterloo a boli schopní sa ďalšieho dňa spojiť s Angličanmi.

Napoleon zatiaľ plánoval zaútočiť 17. júna na Angličanov, no celý deň intenzívne pršalo, čo výrazne znižovalo efektivitu vtedajších strelných zbraní. Boje sa začali 18. júna 1815.

Vojská sa stretli v poli pri mestečku Waterloo asi 20 km juhovýchodne od Bruselu. Wellington si vybral miesto vhodné na obranu, jeho vojská zaujali postavenie na výšine Mont St. Jean južne od dediny Waterloo a pri Soigneskom lese. Vojská stáli na odvrátenej strane svahu a boli tak ukryté pred zrakmi nepriateľa. V línii obrany sa nachádzal zámok Hougonmont a dediny La Haye Sainte a Pappelote, ktoré Angličania opevnili. Wellington zámerne oslabil svoje ľavé krídlo v nádeji, že mu prídu na pomoc Prusi. Ráno pred bitkou poslal Blücherovi list, v ktorom mu oznámil, že hodlá držať pozície na Mont St Jean, ale požaduje od Prusov, aby mu poskytli aspoň 1 zbor, inak ustúpi k Bruselu. Veliteľ Blücherovho štábu August Neidhardt von Gneisenau tomuto plánu neveril, ale bol nakoniec Blücherom prehovorený, aby ich vojská pochodovali na pomoc Angličanom.

Napoleon disponoval 69 000 mužmi, z nich bolo 48 000 pešiakov, 14 000 jazdcov a 7 000 prináležalo k obsluhe 250 kanónov. Tieto jednotky boli z veľkej časti zložené zo skúsených a bojmi ostrieľaných mužov, ktorí bojovali vo viacerých bitkách a pod Napoleonovými vlajkami sa zhromaždili dobrovoľne.

Wellington mal k dispozícii 67 000 mužov, z ktorých bolo 50 000 pešiakov, 11 000 jazdcov a 6 000 delostrelcov so 150 delami. Asi 24 000 mužov tejto armády boli Briti, ďalších 6 000 boli Nemci z tzv. Kráľovej nemeckej légie. 17 000 mužov poslalo do boja Holandsko, 11 000 Hanoversko, 6 000 bolo z Braunschweigu (Saska) a 3 000 z Nassauska. Celkovo boli tieto koaličné sily nehomogénne a pomerne slabo vycvičené. Do večera však boli postupne posilnené o asi 48 000 pruských vojakov, ktorí sa mohli pýšiť najmä dobrým a skúseným dôstojníckym zborom.

Bitku začali francúzske vojská po 11. hodine útokom na opevnený zámok Haugonmont. Tento útok však stál mnoho obetí, pretože Wellington sa pokúšal udržať cestu k zámku za každú cenu až do večera. Okolo obeda sa začal hlavný Napoleonov nápor. Už okolo 13:00, Napoleon spozoroval prvé kolóny pruských jednotiek, blížiacich sa k dedine Chapelle St Lambert, asi 5 míľ od jeho pravého krídla. Následne poslal Grouchymu správu, aby zaútočil na približujúcich sa Prusov. Ten však naďalej plnil pôvodný Napoleonov rozkaz a prenasledoval zadné voje Prusov k Wavre, a teraz bol už príliš ďaleko, aby včas dosiahol Waterloo. Grouchyho podriadený, Gérard, síce radil postupovať za zvukom diel, ale Gruchy naďalej prenasledoval pruský III. zbor generálporučíka baróna Johanna von Thielmanna.

Okolo 13. hodiny zaútočili Francúzi pod vedením d'Erlona na La Haye Sainte a vytlačili odtiaľ Angličanov, o pol hodinu neskôr zaútočili Francúzi pozdĺž celého Wellingtonovho ľavého krídla. V tomto boji padol aj sir Thomas Picton, veliteľ ľavého krídla britskej zostavy. Henry Paget následne nariadil zaútočiť jazdectvom. To vyrazilo zo stredu britskej zostavy. Anglické jazdectvo narušilo časť útočiacej francúzskej zostavy a preniklo až ku kanónom, no bolo odrazené protiútokom a utrpelo ťažké straty. No rovnako aj francúzsky protiútok, ktorý rozbil jednotky anglického ťažkého jazdectva utrpel pomerne vysoké straty a bol zastavený.

Okolo 16. hodiny sa maršal Ney rozhodol zaútočiť na stred Wellingtonovej zostavy, ktorý na pohľad vyzeral dezorganizovaný. Mal však k dispozícii iba jazdecké jednotky, pretože väčšinu ostatných záloh bol nútený nasadiť na iných úsekoch. Útok viedli jazdecké jednotky generála Milhauda, Kellermanna a grófa Desnoettes. Wellington tomuto mohutnému útoku jazdectva čelil sformovaním pechoty do veľkých uzavretých štvorcov, nazývaných karé. Takéto formácie piatich stoviek mužov široké asi 18 m, neschopné akéhokoľvek manévru a ľahko zraniteľné paľbou delostrelectva, však boli výborným spôsobom obrany pred jazdectvom, pretože boli zo všetkých strán rovnako silné. Bez efektívnej podpory delostrelectva Francúzi neprenikli anglickou obranou a utrpeli vážne straty. V rovnakej dobe ako Neyove jednotky útočili na stred britskej zostavy. Vojaci D'Erlonovho I. zboru opäť zaútočili na La Haye Sainte a boli úspešní aj preto, že jeho britským obrancom došla munícia. Ney následne presunul svoje delostrelectvo bližšie k stredu Wellingtonovej zostavy a začal ostreľovať jeho pechotu na krátku vzdialenosť kartáčovou paľbou, pričom tak spôsobil Britom ťažké straty.

Na bojisko však začali v tej dobe prichádzať pruské jednotky IV. zboru von Bülowa. Ich úlohou bolo vpadnúť do boku Francúzov a preniknúť do ich tyla pri dedine Plancenoit. Okolo 16:30 sa Prusi spojili s nasasuskými jednotkami pri Frichermont a La Haye. Napoleon poslal do protiútoku v tomto úseku zbor comta de Lobau, ktorý však Prusi odrazili a zahnali Francúzov k Plancenoitu. Napoleon bol nútený na tento nebezpečný úsek nasadiť všetkých 8 práporov Mladej Gardy. Tá dedinu síce získala, ale bola z nej následne vytlačená. Francúzi následne nasadili dva prápory Strednej a Starej Gardy, ktorá po ťažkých bojoch na bodáky Plancenoit získala späť. Prusi sa však znovu sformovali a prešli do ďalšieho protiútoku.

Popoludní na bojisko začali prichádzať aj vojaci pruského I. zboru grófa von Zietena, ktorí podporili rozpadajúce sa Wellingtonovo ľavé krídlo tvorené nassauskými jednotkami. Okolo 19:30 von Zietenove jazdecké jednotky prešli pri Papelotte do útoku proti Francúzom. V nasledujúcich bojoch pri Papelotte a Frichermonte Prusi rozbili francúzske divízie a prinútili ich ustupovať. Keď Napoleon uvidel, ako sa začalo rútiť jeho pravé krídlo, zatiaľ čo v strede britskej zostavy jeho jednotky konečne prerazili, rozhodol sa udrieť zálohami. O 19:30 preto nariadil gardovým jednotkám rozvinúť úspech v strede zostavy, čím chcel prerušiť styk pruských a britských vojsk.

Útok gardy spočiatku napredoval dobre a prenikol prvou líniou britských, brunswických a nassauských vojsk. Tri samostatne postupujúce kolóny však Angličania nakoniec odrazili protiútokom nizozemskej divízie a jednotkou britskej pešej gardy. Po tom, čo začali vojaci Napoleonovej gardy ustupovať, zavelil Wellington do protiútoku. Keď sa Angličanom podarilo obkľúčiť časť gardových vojsk generála Cambronna, vyzval ich plukovník Halkett ku kapitulácii, na čo francúzsky generál odpovedal známym výrokom: „Garda zomiera, ale nevzdá sa.“ Cambronne bol zakrátko zranený a zajatý Angličanmi. Väčšina Napoleonovho vojska, ktorá videla, ako bola porazená elita armády, podľahla panike a začala ustupovať. Po tvrdých bojoch o Plancenoit, počas ktorých prešla dedina 5-krát z rúk do rúk, boli aj tu jednotky francúzskej gardy porazené.

Zostatok francúzskej armády utekal späť po ceste, odkiaľ predtým prišla - na Quarte Bras, Genappes, smerom do Francúzska. Iné časti francúzskej armády, aj keď spočiatku ustupovali usporiadanie, boli neskôr strhnuté prívalom utečencov. Ako poslední z bojiska odchádzali francúzski lekári a chirurgovia vedení barónom Larreyom. Ustúpili až po výslovnom rozkaze Napoleona. Larrey sa neskôr dostal do zajatia a len o vlások unikol poprave. Napoleonov ústup kryli posledné dva nedotknuté prápory Starej Gardy pri La Belle Alliance.

Počas noci sa utekajúcim Francúzom podarilo odpútať od unavených Prusov. Vojaci utekali smerom na Charleroi. V Gennape sa na mostoch cez rieku odohrali zúfalé scény, keď sa na ne tlačili masy utečencov. Vojaci a vozy s ranenými padali do rieky. Francúzi po sebe strieľali v snahe dostať sa na most čo najrýchlejšie. Niektorí spáchali samovraždu, aby nepadli do rúk blížiacim sa Prusom. Ústupové cesty boli plné trosiek vozov, pušiek, mŕtvol ľudí a zdochlín koní. Prusi, ktorých nenávisť k Francúzom bola príslovečná, prenasledovali utekajúcich a bez milosti ich zabíjali. Jeden anglický dôstojník si všimol, že pruskí vojaci namiesto toho, aby ranených prekračovali, prebodávali ich bodákmi. Okolo desiatej večer sa Blücher stretol s Wellingtonom.

Wellington napriek tomu, že Blüchera nemal príliš rád, prijal ho s radosťou. Velitelia sa navzájom objali a zasypávali sa komplimentami. Podľa Angličana z Blüchera silne páchol alkohol. Blücher potom pokračoval v prenasledovaní Francúzov - rozkázal veliteľom zborov „prenasledovať nepriateľa tak dlho, pokiaľ sa posledný človek a posledný kôň udržia na nohách.“ Prenasledovanie sa skončilo v Genappes, kde Prusi zmasakrovali utekajúcich Francúzov, vrátane ranených a tých, ktorí sa vzdali. Večer dokončovali svoje hlásenia vodcovia víťaznej armády. Obaja si prisvojovali hlavné zásluhy za víťazstvo a jemne zľahčovali zásluhy toho druhého. Navyše Blücher do svojho listu žene zapojil aj fantáziu, keď popisoval, ako jeho muži takmer zajali Napoleona.

Zatiaľ čo Napoleon definitívne stratil celé ťaženie, 30 000-ový zbor maršala Grouchyho stále podľa Napoleonových príkazov prenasledoval Prusov, ktorí ustupovali po prehratej bitke pri Ligny. V skutočnosti sa však hlavné sily pruskej armády dostali až k Waterloo, kde už dávno bojovali s francúzskymi vojakmi a Grouchy bojoval len s pruským zadným vojom, ktorý mal za úlohu zadržiavať postup Francúzov.

Grouchyho zbor ešte deň po Waterloo nemal žiadne správy o osude Napoleonovho vojska. Francúzi stále bojovali s Thielmanovým zborom pri Wavre. Grouchy dokonca prinútil Prusov ustúpiť a nariadil ich prenasledovanie.

V tej chvíli prišiel Napoleonom vyslaný posol, ktorý referoval o priebehu bitky pri Waterloo. Grouchy poslovi najprv neveril a považoval ho za špióna, ale nakoniec sa musel zmieriť so skutočnosťou. Maršal okamžite s katastrofou oboznámil svoj štáb. Ešte predtým sa ospravedlnil generálovi Gerardovi, ktorý mu deň predtým navrhol miesto prenasledovania Prusov okamžitý pochod k Waterloo. Grouchyho zbor bol poslednou organizovanou jednotkou severnej armády a Grouchy pochopil svoju zodpovednosť. Jeho armáda mohla pomôcť k záchrane Francúzska. Podmienkou bol ale úspešný ústup.

Po porade so svojim štábom sa Grouchy rozhodol pre ústup na Namour. Niektorí generáli navrhovali úplne nereálne a samovražedné plány. Celá cesta až francúzskej hranici bola dlhá asi 85 kilometrov. Zatiaľ čo časť armády stále prenasledovala ustupujúcich Prusov, jadro sa odpútalo a začalo ustupovať. Ústup kryl generál Vandamme. Prusi si zmenu situácie neuvedomili a nevedeli, ktorým smerom im Francúzi unikli. Cesta do Namour prebiehala bez problémov. Vandamme Namour obsadil, rozdal vojakom zásoby a ubytoval v meste všetkých ranených. Na druhý deň do Namouru dorazilo jadro armády, ktoré medzitým odrazilo pruské sily, ktoré znova našli francúzsku armádu. Obyvatelia Namouru privítali francúzskych vojakov veľmi srdečne. Belgičania sa cítili spriaznení s Francúzmi, nenávideli Prusov, a preto Grouchyho mužom všemožne pomáhali. Najviac namourskí obyvatelia pomohli pri odsune ranených, ktorých naložili do lodí a po rieke Meuse ich odoslali do bezpečia. V tej dobe už Prusi stáli pred Namourom. Vandammeho zbor ich zadržoval, kým sa nedostali do bezpečia všetci ranení a kým jadro armády mesto neopustilo. Potom sa stiahol aj zadný voj. Keď sa Grouchy dostal so svojou armádou na francúzske územie, informoval o tom Soulta. Napoleonovi priviedol 33 000 vojakov a 96 diel. 23. júna sa Grouchyho zbor spojil so zvyškom armády, ktorú zhromaždil Soult.

„Vykonali ste Francúzsku službu, ktorú všetci ocenia“, napísal Grouchymu minister vojny Davout. Ďalšie generácie ale Grouchyho počínanie hodnotili inak.

Spolu so svojimi vojakmi ustupoval aj Napoleon, sprevádzal ho generál Soult, plukovník Druot a skupina granátnikov a jazdcov, ktorí chránili cisára pred prenasledovateľmi. Ako sa blížili Prusi, Napoleonov odchod sa stále viac podobal na útek. Keď Napoleon prišiel ku Quarte Bras, údajne mu po tvári tiekli slzy. Okolo neho prechádzali zvyšky jeho armády, niektoré jednotky sa pridali k cisárovi. Maršal Ney pri Gennapes zorganizoval skupinku vojakov a pokúsil sa ich viesť do samovražedného protiútoku. Napoleon prešiel cez Charleroi okolo piatej ráno 19. júna, hranice prekročil okolo desiatej. Šiel s ním aj Druot, Flahaut a Bertrand, maršal Soult a zvyšky zboru generála Reilleho. Generál Reille dostal príkaz, aby sa pokúsil zhromaždiť utekajúcich a vojakov z pevností. V Charleroi sa na mostoch odohrali podobné scény ako v Genappe. Francúzsky veliteľ nebol pripravený na prijatie toľkých ľudí, vojaci tu vyrabovali zásobovacie vozy a armádnu pokladňu. Napoleon musel oznámiť katastrofu do Paríža. Jeden, mierny a upokojujúci poslal štátnej rade, druhý, otvorene hovoriaci o katastrofe, poslal svojmu bratovi Jozefovi. Napriek tomu si Napoleon nepripúšťal totálnu porážku. „Stalo sa nešťastie. Už o tom nemusím viac hovoriť,“ povedal pred svojimi pobočníkmi. Vkladal nádeje do postojov ľudu a podpory snemovní. Armáde a verejnosti bol určený bulletin z 20. júna. Aj tu bol rozsah porážky popísaný veľmi mierne. Skutočnosť sa Paríž a Francúzi dozvedeli až od utečencov od Waterloo. V čase keď Napoleon písal svoje listy, vydali Angličania v Bruseli oficiálne komuniké potvrdzujúce víťazstvo koaličných vojsk nad Napoleonom.

Správa o Napoleonovej porážke sa najprv dostala do pochybnosťami zmietaného Bruselu. Odtiaľ ju posol odniesol do Gentu Ľudovítovi XVIII. Kráľ nedal najavo svoje pocity. Najprv rozhodol o návrate do Francúzska a potom išiel spať. Správa bola okamžite poslaná do Londýna. Dostala sa tam 21. júna. Poslovia boli vyslaní aj do Heildelbergu, kde sídlil ruský cár Alexander a rakúsky kancelár Metternich.

Štvordenné ťaženie s troma bitkami na belgickom území znamenalo ukončenie napoleonskej éry. Ako výstižne poznamenal Clausewitz „...Bonaparte vynaložil svoje posledné sily, aby docielil obrat, keď už žiadny obrat nebol možný, vydal všetko do haliera, a potom utiekol ako žobrák z bojiska aj z ríše.“

Francúzska armáda opustila bojisko v neporiadku a nebola schopná zabrániť koaličným vojskám vstúpiť na Francúzske územie a umožniť nastúpiť na trón Ľudovítovi XVIII. Napoleon bol poslaný do exilu na ostrov Svätej Heleny, kde zomrel roku 1821.

Waterloo sa stalo synonymom definitívneho konca, neodvratnej katastrofy. Napriek tomu udalosti, ktoré sa odohrali v dňoch po Waterloo, vyvolávajú pochybnosti o tom, či dôsledky tejto bitky boli naozaj také fatálne a či bodku za napoleonským obdobím nedali až následné politické udalosti.

Po bitke začalo v Európe viac než 40-ročné obdobie mieru, ktoré trvalo až do obdobia zjednocovania Nemecka a Talianska v polovici 19. storočia.

• BLATNÝ, Richard. Napoleonská encyklopedie. Praha : Aquarius, 1995. 347 s. ISBN 80-902062-0-4.
• CASTELOT, ANDRÉ: Napoleon Bonaparte. Prel. Jiří Žák. Praha. Melantrich. 1996
• KOVAŘÍK, JIŘÍ: Sto dní z Elby k Waterloo. Praha. Elka Press., 1999
• MANFRED, A. Z.: Napoleon Bonaparte. Prel. Oľga Gažová, Karol Šrámek. Bratislava. Pravda. 1985
• REGAN, GEOFFREY: Guinnessova kniha válečných omylu. Prel. Jaroslav Hrbek, Jolana Janoušková, Šárka Rubková. Praha. Velryba. 1993
• TARABA, LUBOŠ: Waterloo. Praha. Prostor. 1999
• TARLE, J. V.: Napoleon. Prel. Pavol Ličko. Bratislava. Pravda., 1949
• ZWEIG, STEFAN: Joseph Fouché. prel. PhDr. Irena Liščáková. Bratislava. S Aktuell. 1994

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka pri Waterloo

Belgický portál Historický portál