Dejiny

Dejiny alebo história sú/je^[1][2]:

• v užšom a bežnejšom zmysle: vývoj ľudskej spoločnosti ako celku a jej jednotlivcov, najmä politickej, ekonomickej, ideologickej, sociálnej a kultúrnej podoby ľudskej existencie (t.j. dejiny ľudstva)
• v širšom zmysle: vývoj (priebeh a súvislosti) všetkých dejov v čase a priestore (t.j. dejiny prírody a dejiny ľudstva^[3]).

Ako dejiny či história sa označuje aj opis vyššie uvedených vývojov (príslušnými odborníkmi), t.j. najmä historiografia alebo historická veda - o nich pozri samostatné články.^[4][5][6][7]

Samotný pojem dejín je spätý s filozofiou dejín do takej miery, že možno tvrdiť, že vypracovanie koherentného pojmu dejín je úlohou filozofie dejín. To sa odráža na fakte, že pojem dejín je predmetom reflexie skôr filozofov či filozofujúcich historikov než empirických historikov.^[8]

V historickej vede a filozofii dejín sa rozlišuje medzi:

• „jedinými a jednými“ dejinami, teda dejinami ako súhrnom všetkých minulých dejov, vrátane všetkých tých dejov, ktoré nikdy neboli zaznamenané alebo o ktorých sa záznamy navždy stratili a teda sa o nich nemožno nič dozvedieť; tieto dejiny ako celok nie sú postihnuteľné ani poznateľné,
• písanými dejinami, teda dejinami, ktoré operujú len s vybraným súborom faktov,
• „dejinami textom“, ktoré sú výsledkom bádateľskej a literárnej práce historika. Myslí sa tým obraz o dejinách v druhom uvedenom význame, ktorý historik podáva v textovej forme (príp. doplnenom obrazmi, matematickými symbolmi a pod., napr. v podobe grafov a tabuliek) a ktorý je založený jednak na interpretácii historických prameňov, jednak na konštrukcii textu.^[9][8]

Dejiny možno rozdeliť dvomi spôsobmi – tematicky a chronologicky. Chronologické delenie sa tiež označuje ako periodizácia dejín.

Na ilustráciu poslúži tematické delenie dejín v užšom zmysle od českého historika Hynek Kollmann uverejnené v hesle „Dějiny“ v Ottovom slovníku náučnom (1893):^[10][11]

„

Tematické rozdelenie, t. j. pokiaľ sa týka rozsahu a kvality látky: A. Všeobecné dejiny (univerzálne dejiny, svetové dejiny), ktoré sledujú ľudí vo všetkých obdobiach a na všetkých miestach podľa jednotnej súvislosti ich vývoja. B. Špecializované alebo zvláštne dejiny: a) špecializované z hľadiska kvalitatívneho rozsahu látky: 1. politické dejiny alebo občianske dejiny, ktoré sledujú vývoj štátov a štátneho života; 2. kultúrne dejiny, ktoré sa zaoberajú vývojom životných spoločenských útvarov a výsledkov práce, ktoré vzišli hlavne zo súkromnej činnosti ľudí; b) špecializované z hľadiska kvantitatívneho rozsahu látky: 1. dejiny jednotlivých štátnych zjavov v rozličnej miere špecializované (dejiny štátnych skupín, dejiny jednotlivých štátov, dejiny politických území, dejiny provincií, dejiny krajov, dejiny štátnych inštitúcií a pod.); 2. dejiny jednotlivých území a miest (teritoriálne dejiny, pokiaľ územie nie je politickou jednotkou; dejiny miest, kláštorov a pod.); 3. dejiny jednotlivých ľudských skupín (národov, kmeňov, rodín a životopisy); 4. dejiny jednotlivých období (napr. dejiny 17. storočia); 5. dejiny jednotlivých súvislých radov dejov (dejiny husitských vojen, dejiny francúzskej revolúcie a pod.); 6. dejiny jednotlivých kultúrnych zjavov a činností (dejiny náboženstva, cirkevné dejiny, právne dejiny, stavovské dejiny, dejiny literatúry, dejiny vied, dejiny umenia, dejiny mravov, dejiny orby, dejiny priemyslu, dejiny remesiel, dejiny obchodu, dejiny hier, dejiny univerzít, dejiny biskupských volieb a pod.).

“

Toto delenie (s menšími úpravami) uvádza aj Masarykov slovník náučný (1926):^[12]

„

Tematicky sa delia podľa rozsahu a kvality svojho oboru na: I. Všeobecné dejiny, univerzálne dejiny, svetové dejiny, zaoberajúce sa vývojom celého ľudstva bez časového, lokálneho alebo etnického rozdielu, jednak v jeho jednotnej vývojovej súvislosti, jednak v oddeleniach (podľa jednotlivých význačných národov), ktoré vyčerpávajú tú istú látku, no iným spôsobom (radia totiž jednotlivé dejiny národov za sebou). II. Špeciálne dejiny, členiace sa a) podľa kvalitatívneho charakteru látky na 1. kultúrne dejiny, 2. politické dejiny či občianske dejiny; b) podľa kvantity látky: 1. na dejiny jednotlivých kultúrnych obvodov, zjavov alebo akcií, 2. dejiny jednotlivých politických obvodov, zjavov alebo akcií, 3. dejiny jednotlivých teritórií a miest (krajín, miest, hradov, kláštorov), 4. dejiny jednotlivých ľudských skupín (jednotlivca, rodu, národa), 5. dejiny jednotlivých časových úsekov, 6. dejiny jednotlivých väčší časový priestor zaberajúcich aktov, procesov alebo udalostí (dejiny križiackych vojen, dejiny českého národného oslobodenia a pod.).

“

Dejiny tradične členíme na nasledovné obdobia, rozdelené významnými medzníkmi:

• pravek/prehistória (spravidla do roku 3000/300* pred Kr. ) : skúma ho najmä prehistorická archeológia
• starovek (spravidla 3000 pred Kr. - 476 po Kr. ) : skúma ho najmä archeológia, klasická filológia a orientalistika ; najmä v strednej a východnej Európe namiesto staroveku po praveku nasleduje tzv. protohistorické obdobie (300* pred Kr. - 750* po Kr. ) charakterizované existujúcimi ale nedostatočnými písomnými prameňmi (Kelti, Germáni, Slovania, Maďari, Huni...); v Amerike sa za protohistorické civilizácie často považujú indiánske civilizácie
• stredovek (spravidla 476/ 750* - 1492 / 1526* ) : skúma ho najmä medievalistika (medievistika)
• novovek v širšom zmysle (spravidla od 1492 / 1526* do dnes): v dôsledku existencie početných prameňov ho skúmajú najmä pomocné vedy historické; delí sa ďalej na:
  • novovek v užšom zmysle (spravidla do 1789/ 1848* al. až do 1918/1945)
  • moderné dejiny (do dnes):
    • novšie dejiny (spravidla do 1918 / 1945 )
    • najnovšie dejiny (do dnes) [ich podstatná (stále sa posúvajúca) časť sa označuje ako súčasné dejiny]

Toto členenie je primárne založené na vývoji v Európe (nie v Indii, Číne alebo Amerike). Všetky snahy vytvoriť nové delenie zohľadňujúce celosvetové dianie zatiaľ stroskotali.

(*znamená na Slovensku)

Najmä v staršej literatúre bývalých komunistických krajín, vrátane Slovenska, sa vyskytuje aj marxistické členenie dejín, ktoré člení dejiny na spoločensko-ekonomické formácie charakterizované spôsobom výroby a vzťahom ľudí k výrobným prostriedkom:

• beztriedna spoločnosť = prvotnopospolná spoločnosť (spravidla do roku 3000 pred Kr./700* pred Kr.)
• triedna spoločnosť:
  • otrokárska spoločnosť (spravidla do roku 476/750* po Kr.); v strednej Európe odpadá a možno hovoriť nanajvýš o prvej fáze triednej spoločnosti
  • feudálna spoločnosť (spravidla do 1500/1642/1780*)
  • prechod od feudálnej ku kapitalistickej spoločnosti (spravidla do 1700/1789/1848*)
  • kapitalistická spoločnosť (spravidla do 1917/1948*)
  • socialistická spoločnosť (v socialistických krajinách)

(*znamená na Slovensku)

O to, aby si ľudia uvedomili dejiny, sa pokúšajú:

• historická veda
• historiografia (od staroveku)
• rozprávanie histórie (zahŕňa rôzne historické príbehy, ale aj moderné hrané filmy a dokumentárne filmy)

O nájdenie všeobecných zákonitostí dejín sa pokúša filozofia dejín

Pozri aj kapitoly o dejinách pod Historická veda a Historiografia (zapisovanie dejín)

Pôvodne (najmä v antike) sa pojem dejiny ("história") chápal ako udalosť a jej vyrozprávanie, zatiaľčo od 18. stor. sa dejiny chápu ako proces, rozvoj alebo pozadie konania:

V staroveku Herodotos chápal históriu ako "zisťovanie znalostí prostredníctvom vypytovania sa svedkov". Aristoteles ju chápal ako reprodukciu toho, čo sa stalo. Polybios ju chápal ako súvislý celok, v ktorom sa spájajú konania a udalosti v rôznych častiach sveta.

V stredoveku ju Isidor zo Sevilly chápal ako bezpečné znalosti o tom, čoho bol človek očitým svedkom, plus ústna a písomná tradícia o minulosti – táto definícia bola rozhodujúca v celom stredoveku. V stredoveku sa tiež dejiny chápali ako súčasť Božieho plánu na postupné spasenie ľudstva. Najvýznamnejším historikom tohto obdobia bol Otto Frizinský (pozri aj Historiografia (dejepisectvo)).

Počnúc Giovannim Vicom sa dejiny začali chápať už nie ako "historky" (príbehy) ale ako označenie pre vzájomné vzťahy ľudí v čase a priestore.

V čase osvietenstva sa dejiny zbavili dovtedajších silných vplyvov náboženstva, rečníctva a morálnej filozofie. Po roku 1800 napokon Leopold von Ranke, ktorý začal výskum diplomatických spisov novoveku, zaviedol dodnes platný názor, že dejiny možno objavovať krok za krokom (tzv. historická metóda).

Poňatie dejín sa utváralo oddeľovaním od mýtu (mýtického myslenia), pričom tento proces sa označuje ako vznik historického vedomia resp. historického myslenia. Zatiaľ čo v mýtickom myslení čas nemá ustálenú štruktúru (udalosti sú chápané na základe periodického opakovania, majú charakter nikdy nekončiaceho vznikania a zanikania), historické myslenie sa vyznačuje zmyslovo profánnym vnímaním času a dôslednou snahou o presné zaradenie všetkých udalostí na lineárnu časovú os. Výraznejšie rysy historického vedomia možno badať až v dielach Giambattista Vica a Johanna Gottfrieda von Herdera, pričom až v období prvej polovice 19. storočia došlo – pod vplyvom nemeckého idealizmu a utvorenia vedeckých techník umožňujúcich objektívne skúmanie minulosti – k definitívnemu oddeleniu historického myslenia od myslenia nehistorického (tzn. mýtického ai.). ^{[chýba zdroj]}

Podľa svätého Augustína je boj dvoch ríš: Božia riša bojuje s ríšou diabla. Obidve ríše sú založené na rozdielnom spôsobe lásky - pozemský štát na sebaláske (egoizme), ktorá sa stupňúje až do znevažovania Boha, nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu, ktorá sa pozdvihuje až k opovrhovaniu sebou samým. Zdalo by sa, že tie isté rozdiely odlišujú cirkev a štát a ich vonkajšie formy prejavu. Lenže aj v cirkvi aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.

V období baroka dejiny mali celistvý a jediný význam, ktorý určovala a spravovala božia prozreteľná vôľa. Človek bol jej dejinným nástrojom. Ľudskému rozumu ostávala iba možnosť rekonštruovať univerzálny najvyšší poriadok (ordo ordinum). Touto rekonštrukciou bola pansofia čiže vševeda.

Podľa Hegela je vývoj ducha v čase. Za rôznorodosťou aktivít jednotlivcov i celých národov sa skrýva spoločný duchovný základ. V celej rozmanitosti ľudských zámerov sa presadzuje jednotný účel dejín - sebauvedomovanie ducha. V dejinách sa duch vyvíja až k uvedomeniu si samého seba a tento proces sa prejavuje ako uvedomenie si slobody v jednotlivých národoch. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. Na tomto procese sa však nezúčastňujú všetky bnárody, ale ib a tie, ktoré si vytvorili ako inštitúciu štát. Ostatné národy sú nehistorické a nemajú plnoprávne postavenie v dejinách ľudského rodu. Rozdielne sú aj úlohy tých národov, ktoré sa na dejinnom vývoji ducha zúčastňujú. Odlišujú sa historickou etapou, stupňom, na akom sa nachádzajú. Historický porces uvedomovania si slobody sa začal v starovekých orientálnych despociách, ktoré však slobodu človeka spájali s jedinou privilegovanou osobou. Gréci a Rimania už slobodu priznali viacerým členom spoločnosti. K pochopeniu, že všetci ľudia sú slobodní, dospievajú až germánske národy, ktoré takto završujú vývin kresťanstva a vlastne aj celé dejiny. Dejiny majú svoj koniec a dosiahli ho v germánskom svete. Dejiny v ňom dospeli do štádia rozumu a ďalší priebeh politického a duchovného života nemôže z tohto hľadiska priniesť nijaké zásadné zmeny.

Husserl historický vývoj zobrazuje ako nekonečné rozvíjanie skrytého ‘rozumu', telosu, 'zmyslu', ktorý dejiny vždy obsahovali. Preto všetky kolízie a problémy sociálneho vývoja v minulosti i v súčasnosti vystupujú ako problémy duchovné, prevažne 'filozofické', i keď v značne širšom poňatí tohto slova. Ide o stretávanie rôznych životných orientácií, 'štýlov' myslenia a správania sa. Táto naozajstná zvláštnosť a forma vyjadrenia sociálne praktických rozporov, rozporov historického vývoja nie je len zvláštnym aspektom analýzy vo fenomenológii, ale Husserl ju mení na zákon, princíp, podstatu historického vývoja. Z takéhoto výkladu dejín 'logicky' vyplýva premena filozofie na hlavný prostriedok vyriešenia krízovej situácie.

Podľa Popoviča sú dejiny modelovanie procesu v diachronickom aspekte.

Podľa Štúra sú dejiny najdôstojnejšie prejavovanie sa ducha; sú ustavičným poznávaním ducha, a to poznávaním toho, čo sám duch je, čiže nepretržitým reflektovaním sa ducha sebou samým. Preto v historickom procese sa poznáva zákonitosť ducha ako rozumu jasnejšie než v prírode.

Podľa Croceho je histŕia formou totožná s umením, no obsahom sa od neho odlišuje.

• Blecha, Ivan (2002), „dějiny“, in Horyna, Břetislav; Štěpán, Jan; Blecha, Ivan a kol., Filosofický slovník (2. rozš. vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, str. 81, ISBN 80-7182-064-4 
• Čornej, Petr (2016), Historici, historiografie a dějepis : Studie, črty, eseje (1. vyd.), Praha: Nakladatelství Karolinum, ISBN 978-80-246-3276-6 
• Růžička, Jiří (2014), „Historie“, in Storchová, Lucie, Koncepty a dějiny : proměny pojmů v současné historické vědě (1. vyd.), Praha: Scriptorium, str. 102-117, ISBN 978-80-87271-87-2 

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Dejiny