Edmund Phelps

Edmund Phelps
americký ekonóm
Dielo
Známy vďaka	Dôkaz zlatého pravidla akumulácie kapitálu
Vedecké pôsobenie	Makroekonómia
Alma mater	Yale University, Amherst College
Ovplyvnil	Roman Frydman, Mordecai Kurz, Gylfi Zoega, Hian Teck Hoon
Ocenenia
2006: Nobelova cena za ekonómiu, 2008: Rytier čestnej légie , Pico della Mirandola Prize, Global Economy Prize
Osobné informácie
Narodenie	26.7.193326. júl 1933 (91 rokov) Evanston, Illinois, USA
Národnosť	Spojené štáty
Odkazy
	Edmund Phelps (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Edmund Strother Phelps (* 26. júl 1933, Evanston, Illinois, USA) je americký profesor ekonómie a nositeľ Nobelovej ceny (Ceny Švédskej ríšskej banky za ekonómiu na pamiatku Alfreda Nobela) z roku 2006. V počiatkoch kariéry sa dostal do povedomia vďaka skúmaniu zdrojov ekonomického rastu, ktoré uskutočnil v Crowlesovej nadácii na Yale University v prvej polovici 60-tych rokov. Významná je jeho práca v oblasti makroekonómie, ekonomického rastu, teória prirodzenej miery nezamestnanosti a pohľadu na Phillipsovu krivku. Od roku 1982 je profesorom na Kolumbijskej univerzite a riaditeľom Centra pre kapitalizmus a spoločnosť pri Kolumbijskej univerzite.

Phelps sa narodil v mestečku Evanston (štát Illinois). Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Hastings-on-Hudson (štát New York). Tu prežil detstvo. V roku 1951 začal študovať na Amherst College. V druhom ročníku sa, na otcove odporúčanie, zapísal kurz ekonómie. Vyučujúci profesor James Nelson vyučoval zo známych skrípt Paula Samuelsona. Phelpsa zaujala možnosť aplikovať formálnu analýzu na jednu z jeho veľkých záľub – podnikanie. Rýchlo pochopil kde chýba objasnenie v existujúcej teórii a našiel tiež medzeru medzi mikro a makroekonómiou. Po získaní bakalárskeho titulu na Amherste v roku 1955 odišiel študovať na Yale University. Tu prednášali známi ekonómovia, okrem iných nositelia Nobelových cien James Tobin a Thomas Schelling. Phelpsa značne ovplyvnil aj William Fellner a Henry Wallich, ktorých prednášky zdôrazňovali očakávania subjektov. V roku 1959 získal na Yale titul Ph.D.

Po ukončení doktorandského štúdia začal Phelps pracovať ako ekonóm pre RAND Corporation. Nedokázal sa tu však venovať vlastnému výskumnému zameraniu – makroekonomike (RAND tvoril prognózy predovšetkým pre potreby armády), a preto sa rozhodol vrátiť na akademickú pôdu. O rok neskôr, v roku 1960, prijal miesto výskumníka v Cowlesovej nadácii a prednášal na univerzite Yale. Počas jeho pôsobenia v Cowlesovej nadácii sa jeho výskumy orientovali predovšetkým na neoklasicistickú teóriu rastu, pričom vychádzal z prác Solowa. V roku 1961 vyšiel jeden z jeho najväčších prínosov do ekonómie – štúdia o zlatom pravidle akumulácie. Napísal tiež štúdie z iných oblastí ekonómie – peňažnej politiky, či Ricardovskej ekvivalencie a jej vzťahu k optimálnemu rastu.

Vďaka pozícii v Cowlesovej nadácii mal možnosť stretávať sa a diskutovať s Arthurom Okunom a inými osobnosťami ekonómie. Pri koncipovaní teórie rastu spolupracoval so známymi ekonómami, medzi ktorými bol aj David Cass a Tjalling Koopmans (Nobelova cena v r. 1975). V akademickom roku 1962/63 navštívil Massachusetts Institute of Technology (MIT), kde stretol neskorších nositeľov Nobelovych cien Paula Samuelsona, Roberta Solowa a Franca Modiglianiho.

V roku 1966 odišiel z univerzity Yale na Pennsylvánsku univerzitu, kde mu ponúkli miesto docenta ekonómie. Ďalej sa venoval výskumu. Zameral sa na vzťah medzi zamestnanosťou, tvorbou miezd a infláciou. Koncepcie z neho zhrnul v roku 1968 do vplyvnej štúdie „Money-Wage Dynamics and Labor Market Equilibrium“ (Dynamika „cena – mzda“ a rovnováha trhu práce), ktorá priniesla dôležité vysvetlenia Phillipsovej krivky vrátane úlohy očakávaní (vo forme hypotézy adaptačných očakávaní) a nedokonalých informácii v tvorbe miezd a cien. Predstavil pojem prirodzenej miery nezamestnanosti a poskytol dôkazy o tom, že rovnováha na trhu práce nezávisí od miery inflácie, a preto neexistuje výber z alternatívy nezamestnanosť, alebo inflácia. Toto zistenie by (ak by bolo presné) malo kľúčový dopad na Keynesiánske regulovanie dopytu, ktoré by malo iba dočasný efekt a nemohlo by byť použité na kontrolu dlhotrvajúcej miery nezamestnanosti v hospodárstve.

V januári 1969 zorganizoval na Pennsylvánskej univerzite konferenciu o mikroekonomickej analýze inflácie a stanovení nezamestnanosti. Prednášky z konferencie boli knižne publikované o rok neskôr. Táto kniha, známa ako Phelpsov zväzok, mala silný, niekoľko rokov trvajúci vplyv. V tomto období Phelps, okrem skúmania Phillipsovej krivky, spolupracoval s ďalšími ekonómami na objasnení hospodárskeho rastu, účinkov monetárnej a fiškálnej politiky a optimálneho prirodzeného prírastku.

Muthova škola racionálneho očakávania, ktorú propagoval neskorší nositeľ Nobelovej ceny Robert E. Lucas, ostro kritizovala Phelpsove poznatky. Phelps spolu s Calvom a Johnom Taylorom začal modifikovať keynesiánsku ekonómiu racionálnymi očakávaniami nemeniacich sa miezd a cien. Tento predpoklad používali v modeloch, pričom vychádzali z myšlienky Phelpsovej štúdie z roku 1968, ktorá predpokladá, že mzdy sú dohodnuté na niekoľko období vopred. Na základe tohto poznatku publikoval v roku 1977 spolu s Johnom Taylorom štúdiu, ktorá dokazuje, že nepružne navrhovaná tvorba miezd dáva monetárnej politike úlohu stabilizácie ekonomických fluktuácií. Využívanie tvorby nepružných miezd a cien, ktoré ďalej opísal vo svojej štúdii Calvo sa stala základom neokeynesiánskej ekonómie. V 70-tych rokoch Phelps a Calvo spolupracovali na objasnení optimálneho návrhu kontraktov v rámci asymetrie informácií.

Phelps strávil roky 1969 a 1970 v Center for Advanced Study in Behaviour Science pri Stanfordovej univerzite. Diskusie s Amartyaom Senom a Kennethom Arrowom a hlavne filozofia Johna Rawlsa, ktorého Phelps stretol práve počas tohto pobytu, viedli Phelpsa k bádaniam mimo makroekonómiu. Výsledkom bola publikácia z roku 1972, v ktorej sa zameriava na nový odbor a nazýva ho štatistická diskriminácia. Myšlienky Rawlesovej publikácie A Theory of Justice (Teória spravodlivosti) rozpracoval do výskumu sociálnej spravodlivosti.

V roku 1971 prišiel na Katedru ekonómie Kolumbijskej univerzity, kde boli jeho kolegami neskorší nositelia Nobelových cien William Vickrey a James Heckman (Robert Mundell nastúpil o tri roky neskôr), Phoebus Dhrymes, Guillermo Calvo a John B. Taylor. V tomto období publikoval poznatky o inflačnej dani a dopade fiškálnej politiky na optimálnu infláciu. V roku 1972 publikoval knihu zameranú na odvodzovanie politických dôsledkov jeho novej teórie, vďaka ktorej sa stala populárnou Phillipsova krivka rozšírená o očakávania a priniesla aj pojem hysteréza nezamestnanosti (dlhodobejšia nezamestnanosť je čiastočne nezvrátiteľná, pretože nezamestnaný človek stráca schopnosti a postupne je demoralizovaný).

Koncom 70-tych rokov spolu s Romanom Frydmanom, jedným so svojich študentov, pozoroval dôsledky predpokladaných racionálnych očakávaní. Ich výsledky ukázali, že racionálne očakávania nie sú správnym spôsobom modelu očakávaní subjektov. Na túto tému zorganizovali v roku 1981 konferenciu a v roku 1983 publikovali príspevky knižne. Racionálne očakávania sa v tom období stávali štandardmi makroekonomiky, a preto bola kniha prijatá s odporom, neskôr úplne ignorovaná.
V roku 1982 sa Phelps stal docentom Politickej ekonómie na Kolumbijskej univerzite. Na začiatku 80-tych rokov vydal skriptá, ktoré sumarizovali vtedajšie poznatky z ekonómie. Kniha Political Economy (Politická ekonómia) vyšla v malom náklade v roku 1985.

V 80-tych rokoch zintenzívnil spoluprácu s európskymi univerzitami a organizáciami. Jednou z nich bola Banca d’Italia (Talianska centrálna banka), kde strávil väčšinu dobrovoľnej prestávky v práci v rokoch 1985 a 1986, a Observatoire Français del Conjunctures Économiques. Zaujala ho problematika pretrvávajúcej vysokej nezamestnanosti v Európe aj napriek prerušenej inflácii. Na túto tému publikoval štúdiu v spolupráci s riaditeľom Observatoire Français del Conjunctures Économiques Jeanom Paulom Fitoussim. Ďalší výskum tejto otázky ho viedol k presvedčeniu, že jav nie je dočasným fenoménom, ale dopadom zmien v rovnováhe nezamestnanosti. V nasledujúcich rokoch sa snažil stanoviť teóriu, ktorá by endogénne určila prirodzenú mieru nezamestnanosti. Čiastočné výsledky publikoval v roku 1994. Úzko spolupracoval s Luigim Paganettom z univerzity Tor Vergata v Ríme a v rokoch 1988 až 1998 spoluorganizoval Medzinárodný seminár vo Villa Mondragone.

V roku 1990 sa zúčastnil na vtedajšej formácii Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) v Moskve, kde spolu s Kennethom Arrowom priniesli návrh reformy ZSSR. Ako člen Ekonomického poradného orgánu pôsobil v EBOR do roku 1993. Toto pôsobenie ako aj spolupráca s bývalým študentom Romanom Frydmanom vyvolali vo Phelpsovi záujem o východoeurópske transformujúce sa ekonomiky.

Koncom 80-tych a na začiatku 90-tych rokov vytvoril novú, nemonetárnu teóriu zamestnanosti, ktorá hovorí, že aktíva podnikania určujú prirodzenú mieru. Táto teória bola po prvýkrát prestavená v roku 1994 v knihe Structural Slumps. Vysvetľuje najdôležitejšie príčiny európskeho prepadu bez dezinflácie v 80-tych rokoch: zvýšenie svetovej reálnej úrokovej miery, znižujúce sa možnosti kontinuálneho technologického rozvoja, rozširovanie sociálneho blahobytu garantovaného európskym sociálnym štátom. Štúdie z roku 2000 a 2001 o teórii „štrukturálneho boomu“ vysvetľujú americké bezinflačné obdobie koncom 90-tych rokov a Phelps explicitne naznačuje jeho pominuteľnosť. Táto a iné publikácie vytvárajú tézu, že obdobia veľkého rozmachu západných krajín v minulom storočí nie len že pochádzajú z nepeňažných otrasov, ale v podstate fungujú hlavne vďaka nepeňažným mechanizmom.

V polovici 90-tych rokov sa opäť vrátil k tomu, čo nazýval ekonomická inklúzia. V roku 1997 publikoval knihu pre širokú verejnosť s názvom Rewarding Work o príčine a riešeniach nezamestnanosti a nízkej mzdy znevýhodnených pracovníkov. Phelpsove súčasné práce sú o benefitoch a zdrojoch štrukturálnej dynamiky krajiny – podnikov, tvorivosti podnikateľov, schopnosti finančníkov vo výbere a podpore najlepších projektov, vedomostiach manažérov, ktorí hodnotia a využívajú nové metódy a produkty. Každá ekonomika má obdobia stagnácie a aj nedynamické ekonomiky, hoci s oneskorením, môžu dostať výnimočnú príležitosť. Tvrdí, že dynamika sa odráža vo všetkých ekonomických ukazovateľoch, nielen v produktivite. Podľa Phelpsa prinášajú výzvy prezentované v kreatívnom a rozvíjajúcom sa sektore väčšine ľudí túžbu po hľadaní, uplatnení a rozvoji talentu. V rozvinutých ekonomikách je práve to hlavný dôvod, prečo politika musí napomáhať vysokej dynamike podnikania a širokej inklúzii. Úlohou výskumu je identifikovať inštitúcie, ktoré sú cestou k dynamizmu a inštitúcie, ktoré sú, naopak, jeho prekážkou. Skúmal dynamizmus počas pôsobenia v Európskej investičnej a rozvojovej banke v roku 1990 a v rokoch 1992-1993. Pracoval na teórii kapitalizmu a otázkach masovej privatizácie vo východnej Európe. Neskôr sa orientoval na štúdium niektorých ekonomických inštitúcií v Západnej Európe a v Spojených štátoch. Ako senior poradca projektu „Taliansko v Európe“ organizovaný inštitúciou Consiglio Nazionale delle Ricerche viedol v rokoch 1997 až 2000 výskum zameraný na taliansku ekonómiu.

V roku 2001 založil spolu s Romanom Frydmanom Centrum pre kapitalizmus a spoločnosť pri Kolumbijskej univerzite, ktoré slúži na propagáciu a výskum kapitalizmu.

V roku 1974 sa oženil s Vivianou Montdorovou a majú dve deti – Monicu a Eduarda.

V roku 2006 získal Nobelovu cenu za ekonómiu, ktorú podľa slov Kráľovskej akadémie dostal za „analýzu medzičasových alternatív v politike makroekonomiky“. Pri vyhlasovaní ceny Švédska kráľovská akadémia vied uviedla, že Phelpsova práca „prehĺbila pochopenie vzťahu medzi krátkodobými a dlhodobými dopadmi hospodárskej politiky“. V roku 2000 získal cenu Distinguished Fellow Award od American Economic Association. V roku 2008 dostal ďalšie tri ocenenia: vo februári bol menovaný za rytiera čestnej légie, v júni získal cenu Global Economic Prize inštitútu Kiel Institut für Weltwirtschaft, v júli zvláštne medzinárodné ocenenie Premio Pico della Mirandola.

• ^ a b c d Phelps, Edmund S. (1995). "Chapter 5: A Life in Economics". in Arnold Heertje. The Makers of Modern Economics. Volume II (First ed.). Aldershot; Brookfield: Edward Elgar Publishing Co.. ISBN 1858982375. http://www.columbia.edu/~esp2/autobio1.pdf. Retrieved 2008-08-18.
• ^ "The Golden Rule of Capital Accumulation" (see Selected Publications)
• ^ Microeconomic Foundations of Employment and Inflation Theory by Phelps et al. (see Selected Publications)
• ^ The Royal Swedish Academy of Sciences (2006), "Edmund Phelps’s Contributions to Macroeconomics" (see References)
• ^ "Stabilizing Powers of Monetary Policy under Rational Expectations" (see Selected Publications)
• ^ Calvo, Guillermo (1983), "Staggered Prices in a Utility-Maximizing Framework". Journal of Monetary Economics, Vol. 12, 383-398.
• ^ "The Statistical Theory of Racism and Sexism" (see Selected Publications)
• ^ "Inflation Policy and Unemployment Theory" (see Selected Publications)
• ^ "Individual Forecasting and Aggregate Outcomes" (see Selected Publications)
• ^ Fitoussi, Jean-Paul and Edmund S. Phelps (1988). The Slump in Europe: Open Economy Theory Reconstructed. Basil Blackwell. ISBN 0-631-15557-0
• ^ "Structural Slumps: The Modern Equilibrium Theory of Employment, Interest and Assets" (see Selected Publications)
• ^ Phelps, Edmund S. and Kenneth J. Arrow (1991). "Proposed Reforms of the Economic System of Information and Decision in the USSR: Commentary and Advice". Rivista di Politica Economica 81
• ^ "Edmund S. Phelps - Autobiogrpahy". Nobelprize.org. http://nobelprize.org/nobel_prizes/economics/laureates/2006/phelps-autobio.html.
• ^ The Royal Swedish Academy of Sciences (9 October 2006). "Short run – Long run". Press release. http://nobelprize.org/nobel_prizes/economics/laureates/2006/press.html. Retrieved 2008-08-17.

• Nobelista naživo / prednáška na Ekonomickej Univerzite podporovaná nadáciou Tatra banky

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Edmund Phelps