Le Marais

Le Marais (z francúzskeho le marais = močiar, močiar) je historická mestská štvrť v Paríži na pravom, severnom brehu rieky Seiny. Rozkladá sa na území dnešného 3. a 4. obvodu. Štvrť ohraničujú dnešnej ulice Rue du Renard a Rue Beaubourg na západe, ktoré ju oddeľujú od historickej štvrti Beaubourg, na severe tvorí zhruba hranicu Rue Réaumur a Rue de Bretagne, na východe Boulevard Beaumarchais a Place de la Bastille a na juhovýchode Boulevard Henri- IV. Južnú hranicu tvorí rieka Seina. Dnešné centrálne štvrť bola pôvodne močaristá oblasť za mestom, ktorá bola vo 13. storočia vysušená. V 17. storočia sa stala módnou štvrťou šľachty, ktorá si tu stavala mestskej paláca, z ktorých sa mnohé zachovali do dnešných dní. Od polovice 18. storočia sa však parížska elita postupne presúvala odtiaľ do predmestí Saint-Honoré a Saint-Germain, ktoré ponúkali viac priestoru. Po Veľkej francúzskej revolúcii bola štvrť obývaná prevažne remeselníkov a obchodníkov a staré paláce boli premieňané na dielne a byty. V 19. storočia štvrť bez výrazných zásahov prestála modernizáciu Paríža vedenú prefektom Haussmannom, čím si ponechala svoj pôvodný architektonický vzhľad, takže štvrť tvoria prevažne menšie ulice. V roku 1969 bol zahájený program obnovy a revitalizácie mestských častí a štvrť prešla odvtedy rozsiahlou rekonštrukciou. Dnešné Marais sa vyznačuje vysokou koncentráciou múzeí a mestských palácov, napriek tomu sa tu aj naďalej udržalo mnoho dielní a menších podnikov. Najvýznamnejšou tunajšie inštitúcií je Francúzsky národný archív, ktorý sídli v srdci štvrte v komplexe niekoľkých vzájomne prepojených palácov. Marais je tiež miestom parížskej židovskej, čínskej a homosexuálnej komunity.

Ešte dlhú dobu po vzniku mesta Paríža zostával pravý breh neobývaný kvôli močiarom, ktoré sa tu vytvárali po povodniach na Seine. Osídlenie sa koncentrovalo na ostrove Cité a na južnom, ľavom brehu Seiny v oblasti dnešnej Latinskej štvrti. Už od 9. storočia sa miesto využívalo ako pasienky, ale osídlenie malo dlho len vidiecky charakter. Oblastí prechádzala na mieste dnešnej Rue Saint-Antoine stará obchodná cesta do mesta Melun. Až v 12. storočia sa tu usídlili niektoré náboženské rády, z ktorých najvýznamnejšie boli templári, ktorí sa po odchode z Cypre presunuli do Paríža a na pozemkoch darovaných francúzskym kráľom Ľudovítom VII. Vybudovali svoje hlavné sídlo. Práve tento poriadok sa zaslúžil o vysušenie močiarov počas 13. storočia. V roku 1240 bolo postavené prepošstvo templárov obklopené vlastnými hradbami, pretože sa nachádzalo mimo mestské hradby, ktoré nechal na ľavom brehu vybudovať kráľ Filip II. August. Opevnené prepošstvo prilákalo remeselníkov a obchodníkov, ktorí boli oslobodení od platenia daní kráľovi a mestu. V nasledujúcom storočí tu boli založené aj ďalšie kláštory (Blancs-Manteaux, Sainte-Coix-de-la-Bretonnerie a neskôr Billettes).

V polovici 13. storočia Karel z Anjou, kráľ neapolský a sicílsky a brat kráľa Ľudovíta IX. Nechal vystavať svoju rezidenciu na mieste dnešného domu č 7 v Rue de Sévigné. V roku 1361 francúzsky kráľ Karel V. nechal vybudovať komplex budov nazývaný ako Hôtel Saint-Pol, kam sa uchýlil z Louvru, lebo mal po povstaní Étienna Marcela v roku 1358 nedôveru voči Parížanom. Tento panovník a jeho nástupca Karol VI. Nechali rozšíriť mestské hradby, ktorých súčasťou bola aj pevnosť Bastila, a ktoré už do svojho obvodu zahŕňali aj oblasť Marais. Tým sa stala štvrť plne integrovanou mestskou časťou.

Od začiatku 16. storočia si tu prevažne šľachta začala budovať svoje mestské paláce, ktoré sa nazývajú hôtel (pre odlíšenie od palais, čo bolo označenie paláca príslušníkov kráľovského rodu). Impulzom pre tento rozvoj sa stalo založenie dnešného Place des Vosges (vtedy Place Royale - Kráľovského námestí) kráľom Henrichom IV. Roka 1605. Oblasť sa následne stala módnou štvrťou horných vrstiev - aristokracia, cirkevných predstaviteľov i bohatých mešťanov. Toto vrcholné obdobie rozvoja prebiehalo počas 17. a po väčšiu časť 18. storočia.

Po presídlení kráľovského dvora do Versailles nastal pozvoľný úpadok štvrti. Šľachta sa presúvala za panovníkom a niektoré tunajšie paláca boli postupne rozpredané mešťanom, ktorí ich prestavovali na byty. Šľachtici si stavajú nové parížskej rezidencie na predmestí Saint-Honoré blízkosti rozvíjajúce sa Avenue des Champs-Élysées a na ľavom brehu Seiny v predmestí Saint-Germain. Francúzska revolúcia znamenala radikálne a definitívne ukončenie vzostupu. Zo štvrti boli vyhnaní aj zostávajúci obyvatelia šľachtického pôvodu, mnohí emigrovali, iní skončili pod gilotínou a ich nehnuteľnosti boli skonfiškované, čím postupný architektonický úpadok pokračoval. Mnoho palácov bolo rozpredané remeselníkom a obchodníkom a budovy boli premenené na dielne, sklady, obchody a byty či sa tu usídlili úrady. Následné 19. storočia sa prejavilo predovšetkým na vnútorných, často veľmi nešetrných prestavbách palácov.

Naopak architektonické premeny Paríža za prefekta Haussmanna počas Druhého cisárstva sa, na rozdiel od iných parížskych štvrtí, nedotkli Marais príliš radikálne. Časť stredovekých stavieb zmizla a niektoré časti sa premenili, čo je najlepšie vidieť v uliciach Turbigo či Réaumur, ale inak cez štvrť nebol prerazený žiadny nový bulvár. Jedinou ulicou tohto typu teda zostáva Rue de Rivoli postavená však už v rokoch 1797-1811 a otvorená za Napoleona a na nej nadväzujúce Rue Saint-Antoine, ktorá je ešte staršia.

V roku 1969 André Malraux, minister kultúry vo vláde Charlesa de Gaulla vytvoril plán na rozvoj a ochranu mestských štvrtí a Marais sa stala prvou chránenou oblasťou tohto programu, ktorý počíta s architektonickou obnovou , návratom stálych obyvateľov, budovaním múzeí a pod. Bolo opravených niekoľko palácov a premenené v múzeá a sídla ďalších kultúrnych inštitúcií. V posledných rokoch sa v štvrti objavuje aj mnoho umeleckých galérií.

Keďže je štvrť situovaná v samom centre Paríža, je tu automobilová doprava problematická. Väčšina ulíc vo štvrti je príliš úzka, takže sú jednosmerné, aby bolo umožnené parkovanie. Pravda aj širšie ulice ako Rue de Rivoli alebo nábrežie sú tiež koncipované ako viacprúdové jednosmerky, ktoré pravidelne v rannej a popoludňajšej špičke zažívajú dopravné zápchy. V Marais bolo vybudovaných niekoľko veľkokapacitných podzemných parkovísk. Najväčšie sú pri Centre Pompidou a pri parížskej radnice Hôtel de Ville. Autobusové linky vedú prevažne širšími ulicami Rue Saint-Antoine a Rue de Rivoli od východu na západ (č 69, 67, 75, 76), po nábreží opačným smerom (96) a po okrajových bulvároch v severojužnom smere (38, 20, 47, 65). Priamo cez štvrť vedú linky 29, 75 a 96. Stanica metra sú rozmiestnené prevažne na bulvároch lemujúcich štvrť. V južnej časti sa nachádzajú stanice Hôtel de Ville (linky 1 a 11), Pont Marie a Sully - Morland (obe linka 7), na juhovýchode potom stanice Bastille (linky 1, 5 a 8). Na východnom okraji Marais sú stanice Chemin Vert a Saint-Sébastien - Froissart (obe linka 8). Na severe sa nachádzajú stanice Rambuteau (linka 11) a stanice Arts et Métiers (linky 3 a 11). Najcentrálnejšou stanicou je Saint-Paul (linka 1). Južnú časť Marais pretínajú v podzemí linky RER A a RER D, avšak tie tu stanicu nemajú. Štvrť je spojená cez Seinu niekoľkými mostami. Z ostrova Cité vedie Pont d'Arcole a Ostrov sv. Ľudovíta spájajú s Marais Pont Louis-Philippe, Pont Marie a Pont de Sully.

• Kostol svätého Gerváca a Protaza: pôvodne neskorogotický kostol, stavaný a prestavovaný v rokoch 1494-1657. V rokoch 1616-1621 postavená prvá klasicistický fasáda v Paríži tvorená tromi poschodiami dórskych, iónskych a korintských stĺpov. V kostole je najstarší organ v Paríži z roku 1601 a vitráže zo 17. storočia. V tomto kostole mala svadbu markíza de Sévigné. Pri ostreľovaní Paríža za prvej svetovej vojny zasiahol kostol pri bohoslužbe granát a usmrtil 160 osôb. Túto udalosť opísal Romain Rolland vo svojom románe Petr a Lucie.
• Kostol svätého Pavla a Ľudovíta: vystavaný v rokoch 1627-1641 jezuitmi, ktorí boli vyhnaní v roku 1763. Hlavná loď bola postavená podľa vzoru kostola Il Gesù v Ríme. V ľavej kaplnke Sacré-Cœur sa nachádza freska Kristus na hore Olivovej od Eugèna Delacroixa.
• Kostol Saint-Denys-du-Saint-Sacrement: pseudorománska bazilika z rokov 1815-1830, v jej pravej postrannej kaplnke je Delacroixova freska Odobratie z kríža z roku 1844.
• Kláštor a kostol Billettes: jediný dochovaný stredoveký kláštor v Paríži pochádza z 1. polovice 15. storočia. Na mieste bola v roku 1299 postavená kaplnka, ktorá bola roku 1409 rozšírená na kostol. Po Veľkej francúzskej revolúcii bol kláštor znárodnený. Roku 1811 kúpilo kláštorný kostol mesto Paríž a kostol je dodnes využívaný luteránskou cirkvou.
• Temple du Marais: vybudovaný na Rue Saint-Antoine v rokoch 1632-1634 pod vedením architekta Françoisa Mansarta pôvodne ako kostol Navštívenia Panny Márie. Kostol bol v roku 1793 uzavretý a premenený na skladisko kníh a roku 1802 bol pridelený protestantskej cirkvi.
• Temple de l'Humanité: jediná kaplnka pozitivistickej cirkvi v Európe. Brazílska pozitivistická cirkev kúpila dom č. 5 v Rue Payenne v roku 1903.
• Katedrála Sainte-Croix-des-Arméniens: pôvodne kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie kláštora kapucínov vystavaná v roku 1624. V rokoch 1793-1803 bol kostol uzavretý. V roku 1811 ho odkúpilo mesto Paríž, kostol od roku 1970 slúži arménskej katolíckej cirkvi.
• Kostol Notre-Dame-des-Blancs-Manteaux: názov Panny Márie od Bielych plášťov odkazuje na úbor augustiniánov, ktorí v mieste v roku 1258 založili kláštor, kostol postavený v rokoch 1685-1690.
• Kostol sv. Alžbety Uhorskej: vybudovaný v rokoch 1643-1646 v Rue du Temple, v rokoch 1980-2005 slúžil čínskym katolíkom.^[1]

• Synagóga Pavée: secesná synagóga architekta Hectora Guimard bola dokončená v roku 1913. Slávnostné otvorenie prebehlo 7. júna 1914. Roku 1940 bola nacistami zbúraná a po vojne obnovená. Od 4. júla 1989 je historickou pamiatkou.
• Synagóga Tournelles (tiež Synagóga Rue des Vosges podľa vchodu z protiľahlej ulice): bola postavená v roku 1876 pre aškenázskej židov. Holokaust však prežilo tak málo týchto židov, že po vojne bolo veľmi ťažké dodržať minjan, a preto je od roku 1958 synagóga určená sefardskými židom.
• Synagóga Charlesa Liché (predtým Synagóga Place des Vosges): založená bola v roku 1963. V roku bola 2006 pomenovaná na Synagógu Charlesa nepárneho na počesť svojho zakladateľa.
• Synagóga Nazareth: najstarší parížska synagóga. Stavba bola zahájená v roku 1822. V roku 1848 však boli zistené nedostatky v konštrukcii budovy a roka 1850 musela byť synagóga uzavretá. Budova bola za finančného prispenia francúzskeho bankára Jamesa Rothschilda prestavaná a v roku 1852 znovu otvorená. Vzhľadom k židom pôvodom zo severnej Afriky žijúcim v okolí, je synagóga venovaná tiež rítu sfaradim. Názvy synagóg sa v Paríži odvodzujú zvyčajne podľa ulice, v ktorej sídli. Táto synagóga sa však nazýva Nazaretská, pretože názov ulice Notre-Dame-de-Nazareth (Panny Márie z Nazareta) znie príliš "kresťansky". Táto synagóga je od 3. júla 1986 historickou pamiatkou.

S Le Marais je spojených mnoho významných historických i súčasných osobností, ktoré v štvrti žili a pôsobili, alebo sú s ňou ich osudy inak spojené.^[2]

• Gabriele D’Annunzio, taliansky básnik si v rokoch 1914-1915 prenajal prízemný byt v Rue Geoffroy-l'Asnier č. 26.
• Honoré de Balzac, spisovateľ, býval v Rue de Lesdiguiéres v dnes už zbúranom dome.
• Charles Baudelaire, básnik, v roku 1858 býval v Rue Beautreilles č. 22.
• Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais, dramatik, v rokoch 1776-1788 viedol v Rue Vieille-du-Temple č. 47 obchod so zbraňami na podporu americké vojny za nezávislosť. Vlastnil aj palác na Boulevard Beaumarchais. Palác bol zbúraný v roku 1822, dnes tam stoja domy č. 2-20.
• Alphonse Daudet, spisovateľ, býval v rokoch 1876-1879 v záhradnom dome Hôtelu de Richelieu na Place des Vosges č. 21. Napísal tu román Králi vo vyhnanstve.
• Georges Dufrénoy, postimpresionistický maliar, žil po celý život (1870-1943) na Place des Vosges č. 2.
• Isadora Duncanová, americká tanečnica, bývala v roku 1909 na Place des Vosges v č. 1 bis.
• Théophile Gautier, spisovateľ, býval v rokoch 1822-1831 v Rue Elzévir č. 4.
• Jules Hardouin-Mansart, architekt, je pochovaný v kostole Saint-Paul-Saint-Louis.
• Victor Hugo, spisovateľ, býval v rokoch 1832-1848 na Place des Vosges v č. 6.
• Miou-Miou, herečka, tu býva.
• Molière, dramatik, býval v Rue des Jardins-Saint-Paul v dome, ktorý stál na mieste dnešného domu č. 6.
• Jim Morrison, americký spevák, zomrel v roku 1971 v Rue Beautreilles č. 17.

• Wolfgang Amadeus Mozart, rakúsky skladateľ, ako sedemročný býval v zime 1763-1764 v rezidencii bavorského veľvyslanca v Hôtel de Beauvais v Rue François-Miron č. 68.
• François Rabelais, spisovateľ, zomrel v roku 1553 v Rue des Jardins-Saint-Paul č. 2.
• Victorien Sardou, básnik, sa v roku 1831 narodil v Rue Beautreilles č. 16.
• Markíza de Sévigné sa narodila v roku 1626 na Place des Vosges č. 1. V rokoch 1645-1650 bývala v Rue des Lions-Saint-Paul č. 11, od roku 1677 v Hôtel Carnavalet v Rue de Sévigné.
• Georges Simenon, spisovateľ belgického pôvodu, si v roku 1923 prenajal byt v Hôtel de Richelieu Place des Vosges č. 21.
• Eugène François Vidocq, zakladateľ francúzskej polície, mal kanceláriu v roku 1833 v Rue Cloche-Perce v dome č. 12 (dnes už zbúranom) a v roku 1836 presídlil do Rue du Pont-Louis-Philippe č. 20.

Hôtel de Rohan-Guéménée sa objevil v komédii z roku 1973 Muž z Acapulca s Jean-Paul Belmondom a Jacqueline Bissetovou.

Hôtel de Beauvais bol kulisou v niekoľkých francúzskych filmoch, napr. Bankárka z roku 1980 s Romy Schneider, alebo v životopisnom filme Camille Claudel z roku 1988, kde sochárku Camille Claudel hrala Isabelle Adjaniová a Gérard Depardieu sochára Augusta Rodina.

Vo filmu Paríž, milujem ťa z roku 2006 je tejto štvrti venovaná tretia poviedka Le Marais (réžia Gus Van Sant) o zvláštnom vzťahu dvoch mladíkov.

• 
  Hôtel d'Angoulême-Lamoignon (nádvorie)
• 
  Hôtel Canillac
• 
  Hôtel Carnavalet (nádvorie)
• 
  Hôtel de Coulanges (nádvorie)
• 
  Hôtel de Dondon (vstupná brána)
• 
  Hôtel Duret de Chevry
• 
  Záhrady Picassovho múzea (Hôtel Salé)
• 
  Hôtel de Sully (záhrady na nádvorí)

• Václav Fiala, Umělecká Paříž, Praha, Lidové noviny 2002, ISBN 80-7106-418-1
• Alexandre Gady, Le Marais. Guide historique et architectural, Paris, Le Passage 2002, ISBN 2-84742-005-3
• Scott Gunther, The Elastic Closet: A History of Homosexuality in France, Palgrave Macmillan 2009, ISBN 978-0-230-22105-5
• Danielle Chadych, Le Marais. Évolution d'un pyasage urbain, Paris, Parigramme 2005, ISBN 2-84096-188-1
• Armand Lanoux, Paříž ve tvaru srdce, Olomouc, Nakladatelství Odeon 1996, ISBN 80-207-0515-5
• Jean-Marie Pérouse de Montclos, L'art de Paris, Paris, Editions Place des Victoires 2003, ISBN 2-84459-065-9
• Michel Poisson, Paris Monuments: Un Guide Illustré par plus de 1000 dessins, Genève, Minerva 1998, ISBN 2-8307-0442-8

• Text z knihy V. Fialy Umělecká Paříž o Marais
• Stránka o štvrti Marais
• Porovnanie súčasných fotografií s rokom 1900
• Popis ulíc a inštitúcii v Marais

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Le Marais na českej Wikipédii.