Rusalka (opera)

V lese, na brehu rybníka tancujú a spievajú lesné víly. Uťahujú si z Vodníka a posmievajú sa mu. Vodník ich spevu neodolá a vynára sa. Laškuje s vílami, tie mu však po krátkom čase unikajú. Namiesto nich sa však ozýva Rusalka. Rusalka je vodná víla, ktorá sa beznádejne zamilovala do mladého princa, ktorého často vídava pri rybníku. Keď sa so svojím tajomstvom zverí "tatíčkovi" Vodníkovi, ktorý ju od jej lásky začne odhovárať, prizná sa mu, že sa chce zbaviť vodných pút a stať sa človekom, aby mohla získať lásku onoho krásneho mladého muža. Vodník je nešťastný, napriek tomu poradí Rusalke, aby pomoc hľadala u Ježibaby. Rusalka sa bojí Ježibaby, ale jej láska ju donúti a Ježibabu zavolá. Keď sa jej zverí so svojím trápením a prezradí jej svoju prosbu, že sa chce stať človekom, Ježibaba ju vysmeje, no nakoniec jej sľúbi pomoc. Má však podmienku: Rusalka sa stane nemou, nebude môcť s ľuďmi rozprávať a ak sa jej nepodarí získať lásku svojho milého, vráti sa medzi rozprávkové bytosti už len ako šedivá bludička. Nebude sa môcť vrátiť do rybníka k sestrám a vodníkovi. Bude musieť blúdiť sama po nociach. Rusalka súhlasí, lebo verí, že svojou čistou dušou získa svoju lásku. Ježibaba odvádza Rusalku do svojej chalupy a pripravuje jej zázračný nápoj. Medzitým sa pri rybníku objaví Princ so svojou loveckou družinou. Cíti však čosi zvláštneho a preto, že chce byť sám, posiela svojich lovcov späť na zámok. Pri rybníku sa znova objaví Rusalka. Už to nie je vodná víla, ale človek. Princ je toľkou krásou nemej Rusalky tak očarený, že si ju okamžite odvádza na zámok ako svoju nevestu.

Na zámku sa chystá svadba Princa a Rusalky. V zámockej kuchyni sa rozpráva hájnik s mladým kuchtíkom^{[pozn 1]} o pripravovanej svadbe. Kuchtík je presvedčený, že mladá nevesta určite nie je ľudská bytosť a hájnik mu dáva za pravdu, vraj takéto spanilé žienky - víly vídava v lese. Kuchtík však verí, že sa svadba nebude konať, lebo vraj princ je vrtkavý a určite sa ešte zahľadí do inej ženy. Princ sa prechádza s Rusalkou po zámockom dvore a ticho jej vyčíta jej chladnosť, kým sa na zámku neobjaví nový hosť - cudzia kňažná. Princ stráca záujem o Rusalku a točí sa už len okolo cudzej kňažnej. Rusalku posiela do svojich komnát, aby sa vystrojila na svadbu a sám s kňažnou odchádza. Zúfalá Rusalka nezadrží plač a uteká z paláca. Na dvore sa začalo tancovať, hostia sa schádzajú. Zo zámockej studne celé dianie sleduje aj Vodník. Vidí Rusalkino nešťastie a oplakáva jej nešťastný osud. Zaraz prichádza aj svadobný pár, v sprievode všetkých hostí a svadobčanov, princ však opäť odbieha od svojej nevesty, necháva ju samú a odvádza si cudziu kňažnú. Odchádzajú aj ostatní. Rusalka utvrdená vo svojom nešťastí klesá zúfalo na zem. Vodník už neznesie pohľad na jej utrpenie a snaží sa ju uchlácholiť. Rusalka, prekvapená Vodníkovou návštevou, všetko mu vyrozpráva: " Vodníku, tatíčku drahý! Tatíčku, Vodníčku, spas mne spas, úzkost mne pojala hrozná, běda, že chtěla jsem zradit vás, běda, kto člověka pozná, běda! Běda, běda! Jiná jej krásou jala vráz... divokou lidskou láskou. A mne už nezná, nezná zas, Rusalku prostovlasou... O marno, o marno! O marno to je, o marno to je a prázdnota je v srdci mém. Jsou marny všechny vděky moje, když spola jen, spola jsem člověkem. O marno to je, o marno to je! Mne už nezná, nezná zas, mne už nezná, nezná zas, Rusalku prostovlasou... o marno to je, jsou marny všechny vděky moje! Jí hoří v očích vášne síle, té lidské vášne prokleté, mne voda chladná porodila a nemám, nemám vášne té, mne chladná voda porodila a nemám, nemám vášne té. Prokletá vámi, pro neho stracena odvěkých živlů vodná ozvěna. Ženou ni vílou, nemohu být, nemohu zemřít, nemohu žít. Nemohu žít!!" Chápe, že nikdy sa nemôže stať naozajstným človekom a prizná, že človeka nemožno ničím upútať. Chce žiť alebo umrieť, no nemôže ani jedno. Princ, ktorý vzplanul túžbou po cudzej kňažnej sa vracia spolu s objektom jeho túžby na dvor k studni. Rusalka, ktorú Vodník schoval takto pozoruje dvorenie svojho ženícha inej žene. Zúfalo vybehne zo svojej skrýše a naposledy spýtavo objíma princa, no ten ju vyháňa. Zo studne vystúpi Vodník, a zlou predzvesťou preklína princa. Princ celý vystrašený, prosí o pomoc cudziu kňažnú, tá však so zlomyseľným výsmechom rýchlo mizne. Princ ostáva sám.

Rusalka sa podľa Ježibabinej predzvesti stala bludičkou. Sama sa túla po nociach v močiaroch a oplakáva svoj osud: "Mladosti své pozbavena, bez radosti sester svých, pro svou lásku odsouzena, teskním v proudech studených. Strativši svůj půvab sladký, miláčkem svým prokleta, marne toužím k sestrám spátky, marne toužím do světa. Kde jste kouzla letních nocí nad kalichy leknínu? Proč v tom chladu bez pomoci neshynu? Proč neshynu? Ah, necitelná vodní noci, stáhlas mne zas v hlubinu, proč v tom chladu bez pomoci, ach proč nezhynu?"Zrazu sa objaví sama Ježibaba. Vysmieva sa Rusalke a jej naivnosti o svete ľudí. Rusalka však žiada Ježibabu ešte raz o pomoc. Keď nemôže byť v blízkosti svojho milého, nech sa aspoň môže vrátiť naspäť do rybníka k Vodníkovi a sestričkám. Ježibaba opäť pod jednou podmienkou súhlasí: Rusalka musí princa zabiť vlastnou rukou a tým sa spasiť. Podáva jej nôž, ale Rusalka odmieta obetovať svoju lásku a radšej bude navždy opustenou bludičkou, ako ublížiť milovanému princovi. Ježibaba so smiechom odchádza. Rusalka rezignovane s vedomím, že už nikdy neuvidí ani princa, ani ostatné víly odchádza do bažín. Do lesa však prichádza mladý kuchtík v sprievode starého hájneho. Princ sa vraj pomiatol, vo dne v noci hľadá Rusalku - svoju bielu krásu, behá po zámku a volá po nej. Nikto mu nevie pomôcť sa uzdraviť a ani nájsť záhadnú princovu nevestu. A preto poslali kuchtíka a hájnika do lesa. Majú vyhľadať Ježibabu a poprosiť ju o radu. Ježibaba sa dvom ľudským bytostiam naozaj zjaví, ale nemá pre nich nič, okrem výsmechu a tak obaja odchádzajú naprázdno. Noc je čoraz tmavšia a nad rybníkom opäť vyšiel mesiac. Aj lesné žienky vybehli k rybníku, popýtať sa Vodníka, čo je nové. Ten im so zármutkom rozpovie Rusalkin strašný osud a ešte raz volá po pomste. Vracia sa dole do rybníka a vystrašené lesné víly radšej tiež odchádzajú. Jediný, kto sa ešte túla lesom, je sám princ. Chce nájsť svoju nevestu a tak sa vracia k rybníku, na miesto, kde ju prvýkrát zbadal a odkiaľ si ju priviedol. Zúfalo prosí, aby sa mu objavila. A Rusalka naozaj prichádza. No nie je tu už krásna vodná víla, ale šedivá bludička. Princ v nej rozpozná svoju lásku a vrhá sa jej do náručia. Prosí o odpustenie. Rusalka však nemôže už nič iné, ako ho pobozkať. A po bozku bludičky by musel umrieť. Princ si želá smrť zo všetkého najviac, keď už ju navždy stratil. Chce umrieť v jej náručí. Rusalka teda chytí princa a pobozká ho. Posledné vyznanie lásky a princ šťastný umiera v Rusalkinom náručí. Z rybníka sa ozve Vodníkov hlas: "Nadarmo v loktech zemře ti, marný jsou všetky objetí. Ubohá Rusalko bledá, o běda, běda, o běda!" Rusalka si uvedomuje, že princ je navždy mŕtvy a že sama ostane naďalej bludičkou, zatratenou na večné veky. Napriek tomu ďakuje Bohu a princovi za pár šťastných chvíľ, v ktorých mohla milovať ako človek: "Za tu lásku, za tu krásu tvou, za tvoji lidskou vášeň nestálou, za všetko, čímž klet je osud můj, lidská duše, Bůh tě pomiluj! Bůh tě pomiluj"