Tachometer

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Tachometer je prístroj na meranie rýchlosti. Býva inštalovaný na prístrojovej alebo palubnej doske dopravného prostriedku. Jeho súčasťou býva počítadlo prejdenej vzdialenosti. Tachometer je v súčasnosti k dispozícii v analógovej aj digitálnej podobe.

Rýchlomer so zabudovaným záznamovým zariadením charakteristiky a doby jazdy, používaný najmä v kamiónoch a autobusoch sa nazýva tachograf.

Tachometer sa používa v mechanizmoch, kde je potrebné presne sledovať otáčky, aby sa predišlo negatívnym dôsledkom preťaženia. V prípade napríklad motorového vozidla s manuálnou prevodovkou slúži na to, aby vodič vedel, kedy má preradiť rýchlostné stupne, čím kontroluje zaťaženia motora, a teda zvyšuje životnosť svojho vozidla. V cyklistike sa tachometre takisto zvyknú používať, no poznáme ich skôr pod výrazom cyklistický počítač, keďže takýto prístroj zvyčajne ponúka okrem merania rýchlosti aj ďalšie funkcie.

Prvé čisto mechanické tachometre boli založené na odstredivej sile. Diedrich Uhlhorn ich prvýkrát otestoval v roku 1817 na textilných strojoch. Od roku 1844 sa tento merací princíp používal v rušňoch - tachometer pre lokomotívy nemal okrúhly displej, ale kartónový kotúč s čapom.

V tachometri na vírivý prúd, ktorý si v roku 1888 patentoval Chorvát Josip Belušić pod názvom „Velocimeter“, sa permanentný magnet otáča a vytvára vírivé prúdy v kovovom kotúči alebo hliníkovom zvone pripevnenom pred ním. Dodatočnej energii poľa vírivých prúdov by sa zabránilo, ak by sa otáčal aj otočne uložený disk. Bráni mu v tom ale vratná pružina. Magnetické pole rastie lineárne s rýchlosťou, energia poľa kvadraticky, silový efekt ako jeho derivácia opäť lineárne, rovnako ako vratná sila pružiny s jej uhlovým vychýlením. To znamená, že vychýlenie kotúča, ktorý je vybavený ukazovateľom, je úmerné rýchlosti. Ukazovateľ je uložený s kalibrovanou stupnicou. Použitý materiál magnetu má vysokú Curieovu teplotu, aby sa udržali malé teplotné odchýlky chyby merania.

V roku 1902 vyvinul nemecký vynálezca Otto Schulze rýchlomer s vírivým prúdom, dizajn pre cestné vozidlá. Schulze sa spoliehal na ohybný hriadeľ (hriadeľ rýchlomera), ktorým sa rýchlosť kolesa alebo ozubeného kolesa prenáša na rýchlomer a tam sa uvádza magnet do rotačného pohybu. Tento kábel rýchlomera bol náchylný na opotrebovanie a ak došlo k príliš veľkému treniu, spôsobil, že údaj nebol presný.

Väčšina tachometrov má toleranciu približne ±10%, hlavne kvôli zmenám v priemere pneumatík. Zdrojmi chýb v dôsledku zmien priemeru pneumatík sú opotrebovanie, teplota, tlak, zaťaženie vozidla a nominálna veľkosť pneumatík. Výrobcovia vozidiel zvyčajne kalibrujú tachometre tak, aby ukazovali o niečo vyššiu hodnotu, aby sa zaistilo, že nikdy neukazujú nižšiu rýchlosť, ako je skutočná rýchlosť vozidla. Nadmerné chyby tachometra po výrobe môžu pochádzať z niekoľkých príčin, ale najčastejšie sú spôsobené neštandardným priemerom pneumatiky.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tachometer

Tento článok týkajúci sa techniky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.