Tamara (kráľovná)
| Tamara | |
| gruzínska kráľovná | |
.jpg) Tamara, freska v Kostole Zosnutia Presvätej Bohorodičky vo Vardzii, približne 1184 – 1186. | |
 | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Bagrationovci |
| Panovanie | 1178/27. marec 1184 – 1213 (od 1184 sama) |
| Korunovácia | 1178 |
| Predchodca | Juraj III. |
| Nástupca | Juraj IV. |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | თამარი |
| Narodenie | okolo 1156 |
| Úmrtie | 1207[1]/1210[2]/1212[1]/1213[1][2] |
| Pochovanie | neznáme[2], podľa niektorých názorov Monastier Gelati[3] alebo Monastier Vardzia, či v Monastier Svätého Kríža v Jeruzaleme[4] |
| Vierovyznanie | pravoslávne kresťanstvo |
| Rodina | |
| Manžel |
II. Dávid Soslan |
| Potomstvo | |
| Otec | Juraj III. |
| Matka | Guranduchta |
| Odkazy | |
 | Tamara (multimediálne súbory na commons) |
Svätá Tamara[5] (iné mená: Tamara Gruzínska[6], Tamara Veľká[7][8], gruz. თამარ – Tamar, Thamar, T’amar, * okolo 1156[1] – † 1207[1]/1210[2]/1212[1]/1213[2][1]) bola prvá gruzínska kráľovná, vládla v rokoch 1178/1184 – 1213.
Obdobie Tamarinej vlády bolo zlatým vekom Gruzínskeho kráľovstva, darilo sa umeniu a vzdelanosti, územie Gruzínska sa rozprestieralo na nielen na území dnešného Gruzínska, ale i Arménska, Azerbajdžanu a severného Kaukazu. Do sféry gruzínskeho vplyvu patrilo aj Trapezuntské cisárstvo s územím v dnešnom Turecku a na Kryme. Hlavné mesto Tbilisi sa stalo významným medzinárodným obchodným centrom a dosiahlo počet obyvateľov vyše 100 000. Na druhú stranu je Tamarina vláda spojená s obmedzením kráľovskej moci v prospech šľachtických stavov.[2] Bola prvá žena, ktorá vládla Gruzínsku, v stredovekých gruzínskch zdrojoch ju titulovali mepe, čiže kráľ.[9]
Gruzínskou a Antiochijskou pravoslávnou cirkvou je uctievaná ako svätá, jej sviatok sa slávi 1. mája.[3]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Raný život a nástup na trón
[upraviť | upraviť zdroj]Tamara sa narodila niekedy začiatkom druhej polovice 12. storočia, ako najstaršia dcéra gruzínskeho kráľa Juraja III. a kráľovnej Guranduchty. Po tom, čo bolo zrejmé, že kráľ už nesplodí syna, začal Tamaru presadzovať ako svoju nástupníčku. Pre posilnenie jej postavenia bola Tamara v roku 1178 korunovaná za Jurajovu spoluvládkyňu. V roku 1184 Juraj III. zomrel a Tamara sa stala jedinou vládkyňou Gruzínska. Miestni šľachtici však neboli ochotní prijať vládu ženskej vládkyne, pretože išlo v gruzínskych krajinách o bezprecedentný stav. Tamarina prvá korunovácia sa navyše uskutočnila primárne z vôle kráľa a nebola posvätená privilegovanými stavmi. Aby si Tamara udržala korunu a zaistila v krajine mier, súhlasila s druhou korunováciou a jej kráľovská moc bola výrazne obmedzená. Prevaha šľachty sa ukázala už v korunovačnom akte, ktorý sa uskutočnil v meste Kutaisi. Korunu kráľovná prijala od miestneho biskupa Antona, žezlo a meč od miestnych šľachticov Kachabera a Vardana.[2][10]
Šľachta kráľovnú prinútila odvolať z vysokých úradov neurodzených hodnostárov, obzvlášť Kubasara, ktorý predtým podporil kráľa Juraja III. proti povstaniu šľachty, a čo viac mal byť ustanovený legislatívny a súdny orgán podobný parlamentu zvaný karavi. Kráľovná s vytvorením takéhoto útvaru nesúhlasila a nechala uväzniť jeho hlavného protagonistu Kutlu Arslana. Nakoniec ale pre hrozbu občianskej vojny požiadavkám šľachty ustúpila a odbojní šľachtici boli ospravedlnení. Stredoveká obdoba parlamentu nakoniec nevznikla, no kráľovská moc bola obmedzená v prospech kráľovskej rady (darbazi).[2][10][11]
Šľachtici a klér taktiež Tamare vybrali prvého manžela, ktorým sa v roku 1185 stal vladimírsko-suzdaľský princ Jurij Bogoľubskij. Jurij bol skúseným vojakom, avšak osobnostne bol úplne inou osobou ako zbožná Tamara. V dohodnutom manželovi sa kráľovná pre jeho osobnosť sklamala a manželstvo nebolo konzumované. Využitá nebola ani nádejná rusko-gruzínska aliancia. Nakoniec v roku 1188 Tamara požiadala biskupov a kráľovskú radu o anulovanie sobáša. Jurij bol s odškodnením vyhnaný do Konštantínopola. V tom istom roku (1188) sa Tamarinej politike rozviazali ruky po tom, čo zomrel jej mocenský súper, prvý minister a katolikos Mikel IV. Mirianisdze. Tamara sa Mikela pokúsila na cirkevnej synode odvolať už v roku 1185, avšak gruzínsky klér sa proti nemu neodvážil postaviť, a kráľovná tak do cirkevných štruktúr mohla dostať sebe verných ľudí až po jeho smrti. Mikelova smrť uvoľnila kráľovnej ruky aj vo svojej osobnej politike, čo sa prejavilo už o rok v roku 1189, keď si kráľovná vybrala svojho druhého manžela, osetského Bagrationovca Dávida Soslana.[2][10][11]
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Jurij sa s ponižujúcim rozvodom a stratou moci nezmieril a v rokoch 1189 – 1191 sa proti Tamare s podporou niekoľkých šľachticov v dvoch vzburách postavil. Časťou gruzínskych šľachticov zoskupených okolo Guzana z Taa bol v paláci Geguti dokonca korunovaný za kráľa a začal viesť vojnu oproti Tamare a Dávidovi. Veľké úspechy ale nedosiahol. Po stabilizovaní vnútornej situácia sa tak Tamara mohla venovať zahraničnej politike. [2][4]
V rokoch 1193 – 1194 sa Gruzíncom podarilo obsadiť Bardavi a Erzurum. Gruzínska expanzia avšak narazila na odpor moslimskej koalície, ktorá sa proti vznikajúcej mocnosti vytvorila po kalifovej výzve k džihádu. Gruzínci sa rozhodli viesť obrannú vojnu, v dôsledku čoho moslimovia vyplienili časť južného územia a obsadili niektoré významné arménske a azerbajdžanské mestá. V roku 1195 však Tamarine vojská moslimov pri Šamchore porazili a Gruzínci následne získali rozsiahly vplyv v južnom Arménsku. Druhýkrát sa Gruzíncom podarilo moslimskú koalíciu na čele s rúmskym sultánom poraziť v bitke pri Basiane v roku 1202. Následkom tejto porážky prišli moslimovia o Ani, Arrán a Dvin. V roku 1209 bol k ríši pripojený Kars a vazalský sľub museli zložiť erzurumský a erzincanský emíri. Naopak mierové rokovania boli vedené s Ajjúbovcami, na ktorých území sa nachádzali gruzínske monastiere v Jeruzaleme a na Sinaji.[2][4]
Po tom, čo sa v roku 1204 v dôsledku IV. križiackej výpravy dočasne rozpadla Byzantská ríša, vznikol vďaka Tamare v susedstve Gruzínska nový štátny útvar, Trapezuntské cisárstvo. Krátko po križiackej výprave Gruzínci obsadili pás čiernomorského pobrežia až po Sinope a Paflagóniu, a vládu nad územím zverili do rúk Tamarinho príbuzného Alexia Komnéna.[1] Vo významnejších mestách boli rozmiestnené gruzínske posádky, Tamara však neanektovala žiadnu časť byzantského územia a oficiálne konala pod zámienkou prinavrátenia krajiny vyhnaným vládcom. Na východných hraniciach sa gruzínska moc v roku 1208 dočasne rozšírila do Ardabílu a Tabrízu a v roku 1210 postúpila až do perzského Kazvínu a Choju. Presný rok Tamarinej smrti býva sporný, väčšinou sa historici prikláňajú k roku 1213, niektorí ale už do roku 1210 či 1207, čo je však nepravdepodobné. Od roku 1207 (smrť Dávida Soslana) vládla Tamara spolu so svojim synom Jurom IV. Lašom, ktorý sa po jej smrti ujal vlády sám.[12][2][4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h TAMARA OF GEORGIA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2008 – 2009.
- ↑ a b c d e f g h i j k l TAMAR. In: MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. Lanham : Scarecrow Press, 2017. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 50.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. S. 598 – 599.
- ↑ a b St. Tamara, Queen of Georgia [online]. The Antiochian Orthodox Christian Archdiocese of North America, [cit. 2020-03-26]. Dostupné online. Archivované 2020-02-17 z originálu.
- ↑ a b c d Edge of Empires: A History of Georgia, str. 111 – 115
- ↑ Gruzínsko. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 368, 370.
- ↑ VELIMIROVIČ, Nikolaj. Ochridský prológ: Životy svätých, básne, úvahy, rozjímania a besedy na každý deň v roku. Preklad Peter Soroka. Tretie vydanie Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2021. Dostupné online. ISBN 978-80-555-2050-6. S. 317.
- ↑ KRNO, Svetozár. Kaukazské republiky. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2008. ISBN 978-80-8094-144-4. S. 105.
- ↑ KRNO, Svetozár. Politické strany postsovietskych krajín a Mongolska. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2002. ISBN 80-8050-474-1. S. 82.
- ↑ Gender and Orientalism in Georgia in the Age of Queen Tamar. In: EASTMOND, Antony. Women, Men and Eunuchs: Gender in Byzantium. Ed. Liz James. London and New York : Routledge, 1997. Dostupné online. ISBN 0-415-14685-2. S. 100-118.
- ↑ a b c RAYFIELD, Donald. Edge of Empires: A History of Georgia. Islington : Reaktion Books, 2012. 479 s. ISBN 1780230303, 978-1780230306. Kapitola 8. Queen Tamar, s. 107 – 110.
- ↑ a b SUNY, Ronald Grigor. TAMAR. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 11 SCANDINAVIAN LANGUAGES – TEXTILES, ISLAMIC. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 0-684-18277-7. S. 587.
- ↑ Juraj IV. Laša. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 597. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Tamara. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok VI. Š – Ž. Praha : Academia, 1987. S. 120.
- LADARIA, Nodar. TAMARA. In: Enciclopedia dei santi: Le Chiese orientali. Vol. II. (Gir - Z). Roma : Città Nuova, 1999. (Bibliotheca sanctorum orientalium.) ISBN 88-311-9317-1. S. 1141 – 1142.