Michel Houellebecq

Michel Houellebecq
francúzsky prozaik
Rod. meno	Michel François Thomas
Narodenie	26.02.195626. február 1956 (68 rokov) Saint-Pierre, Réunion
Alma mater	École Louis-Lumière (do 1981) Institut National Agronomique Paris-Grignon Lycée Chaptal
Profesia	spisovateľ, básnik, esejista, fotograf
Rodičia	Lucie Ceccaldi René Thomas
Manželka	Qianyum Lysis Li Houellebecq (od 2018) Marie-Pierre Gauthier (1998 – 2010)
Deti	Étienne Houellebecq
Odkazy
Webstránka	michelhouellebecq.com
Commons	Michel Houellebecq
Literárny portál  Francúzsky portál  Biografický portál

Michel Houellebecq, narodený ako Michel François Thomas (* 26. február 1956, Saint-Pierre, Réunion) je francúzsky spisovateľ, esejista, básnik, fotograf a príležitostný herec, filmár a spevák. Je jedným z najvýznamnejších a najprekladanejších súčasných francúzskych spisovateľov.

Narodil sa 26. februára 1956 na francúzskom ostrove Réunion do rodiny anesteziologičky Lucie Ceccaldi a inštruktora lyžovania Reného Thomasa. Sám tvrdí, že sa narodil až v roku 1958.^[1] Meno dostal podľa známeho francúzskeho ostrova Le Mont-Saint-Michel.^[2] Od jeho piatich mesiacov, po rozvode jeho rodičov, do roku 1961 žil v Alžírsku so svojimi starými rodičmi z matkinej strany. Podľa vlastných slov autora o neho rodičia prestali prejavovať v mladom veku záujem. Od šiestich rokov sa o neho starala na severe Francúzska stará matka z otcovej strany Henriette Thomas, ktorá bola komunistka. Jeho matka sa presťahovala do Brazílie, kde so svojím vtedajším partnerom žila hippie život. Priezvisko jeho starej matky za slobodna bolo Houellebecq, ktoré si autor neskôr prevzal ako svoj pseudonym.^[2]

Navštevoval Lycée Henri Moissan v Meaux, neskôr Lycée Chaptal v Paríži, kde sa pripravoval na prijímacie skúšky na elitné grandes écoles.^[3][4] V jeho osemnástich rokoch ho nevzali do armády pre ťažkú závislosť na morfiu.^[5] Bol skvelým študentom, hlásil sa na prestížnu École normale supérieure, no neurobil ústne skúšky.^[6] V roku 1975 začal navštevovať Institut national agronomique Paris Grignon. Už tu sa začal venovať literatúre, písal básne a viedol literárne revue s názvom Karamazov, podľa posledného románu F. M. Dostojevského. Na univerzite začal natáčať aj svoj prvý krátkometrážny čiernobiely nemý film Krištáľ utrpenia (fr. Cristal de souffrance), v ktorom si aj sám zahral. Štúdium dokončil v roku 1978 ako poľnohospodársky inžinier.^[2] Istý čas študoval na École nationale supérieure Louis-Lumière kameru, no školu opustil predtým, než získal diplom. Oženil sa a do manželstva sa v roku 1981 narodil syn Étienne.^[6] Zažil obdobie nezamestatnosti a rozviedol sa. Tieto dve udalosti spôsobili, že upadol do depresie. Niekoľkokrát pobudol v psychiatrickej liečebni.^[5]

V roku 1983 začal kariéru v informačnom sektore, neskôr začal pracovať ako informatik na IT oddelení ministerstva poľnohospodárstva v 12. parížskom obvode. V roku 1990 uspel v konkurze na administratívneho asistenta v odbore informatiky pre Národné zhromaždenie.^[2] Po šiestich rokoch požiadal o uvoľnenie z práce a začal sa naplno venovať literárnej tvorbe. Jeho druhou manželkou sa v roku 1998 stala Marie-Pierre Gauthier. V roku 2000 sa presťahovali do Írska a v 2002 do Andalúzie. Bol hosťom Pražského festivalu spisovateľov v roku 2005.^[7] V interview pre Inrockuptibles v roku 2008 o svojej matke Lucie, ktorú sedemnásť rokov nevidel, prehlásil, že je pravdepodobne mŕtva. Tá však na synovo vyhlásenie reagovala vo svojej knihe Nevinná (fr. L'Innocente, 2008).^[2][8]

Aj jeho druhé manželstvo skončilo v roku 2010. Houellebecq sa v roku 2012 sa vrátil späť do Francúzska a usadil sa v Paríži. Tretikrát sa oženil v roku 2018 s prekladateľkou jeho diel do čínštiny Lysis Li Qianyum, ktorá je od neho o dvadsať rokov mladšia. V roku 2019 bol vyznamenaný Radom čestnej légie (fr. Légion d'honneur). V roku 2023 sa súdil s holandským kolektívom KIRAC kvôli šíreniu erotického filmu, kde Houellebecq vystupoval.^[9]

Houellebecq začal tvoriť už počas svojich univerzitných rokov. Jeho literárna tvorba zahŕňa poéziu, eseje a poviedky, no medzinárodnú slávu získal najmä vďaka svojim románom. Je považovaný za jedného z najväčších súčasných francúzskych spisovateľov a jeho diela sú preložené do viac ako 42 jazykov. Zároveň je odsudzovaný za prílišný pesmizmus, skepsu, jednostranný výklad histórie i spoločenských javov či vyhranené názory.^[10] Tvorba Houellebecqa je často prirovnávaná k tvorbe francúzskych realistických a naturalistických autorov 19. storočia pre jej deskriptívny a sociologický prístup zmiešaný so socio-biologickým diskurzom.^[11] V slovenčine vychádzajú jeho knihy vo vydavateľstve Inaque.

Jeho prvé dve básnické zbierky vydané v roku ostali bez väčšieho povšimnutia. Avšak už v týchto dielach sú pokryté podstatné témy jeho budúcich diel ako napríklad existenciálna samota a odsudzovanie liberalizmu vo všetkých sférach života. V roku 1991 vyšla Houellebecqova esej H.P. Lovecraft. Proti svetu, proti životu (fr. H. P. Lovecraft. Contre le monde, contre la vie), v ktorej sa autor zaujíma o Lovecraftov nepriateľský pohľad voči modernému svetu a životu, jeho rasizmus, ktorý je zdrojom jeho strachu. Dielo znovu vyšlo v roku 2005 s predslovom od spisovateľa Stephena Kinga.^[12] Houellebecqova ďalšia básnická zbierka Snaha o šťastie (fr. La Poursuite du bonheur) rovnako z roku 1991 získala Prix Tristan Tzara. V roku 1994 vydal svoj prvý román Rozšírenie bojového pola (fr. Extension du domaine de la lutte). Text spočiatku vydavatelia odmietali a v porovnaní s ďalšou románovou tvorbou spisovateľa sa stretol s miernym ohlasom, no veľmi rýchlo sa stal kultovým. Čitateľov rozdelil na tých, ktorí Houellebecqa milujú a tých, čo ho nenávidia. Býva prirovnávaný k dielu Cudzinec (fr. L'Étranger) od Alberta Camusa. V roku 1999 bol sfilmovaný Philippe Harelom a v roku 2002 sa objavil v dánskej televízií.^[13]

V lete roku 1998 vyšiel jeho druhý román Elementárne častice (fr. Les Particules élémentaires). Dielo vyvolalo mediálny rozruch a veľmi rýchlo sa stalo bestsellerom, do jesene sa predalo viac ako 150 tisíc výtlačkov. Literárni kritici zvolili knihu za najlepšiu knihu roku 1998. Vydanie románu sprevádzali dve aféry. Kemp Espace du possible, ktorý sa v diele spomína, podal na spisovateľa trestné oznámenie kvôli urážke na cti a požadoval stiahnutie diela. Proces vyvolal vášnivú debatu o tom ako ďaleko môže spisovateľ zájsť v opise reality. Súdny tribunál kempu nevyhovel a Houellebecqa tento proces ešte viac zviditeľnil. Druhá aféra bolo vylúčenie Houellebecqa z redakčnej rady časopisu Perpendiculaire. Rada vydala v novinách Le Monde stĺpček, v ktorom útočili na spisovateľove údajne sociálne a politické názory. Polemiku vo veľkej miere využíva vydavateľstvo Flammarion a prestáva časopis financovať. Dielo získalo literárnu cenu Le Prix Novembre, ktorú udelila porota vrátane Philippa Sollersa, ktorý je v románe taktiež ironizovaný a počas procesu s kempom Espace napísal podporný dopis.^[10][14]

V roku 2000 vyšla kniha Lanzarote, ktorá sa skladá z dvoch častí, pričom prvú doplňujú fotografie, ktoré vyfotil Houellebecq na ostrove Lanzarote. O rok neskôr vyšiel ďalší román Platforma (fr. Plateforme). Román je písaný v ich-forme, čo umocňuje zmätky vo vzťahu medzi autorom a hlavnou postavou s menom Michel. V diele sú rozoberané kontroverzné témy ako sexturizmus, prostitúcia či nepriama kritika islamu. Autorovi hrozila žaloba aj za tento román od vydavateľa cestopisov, o ktorom sa v diele nevyjadroval pozitívne.^[15] V roku 2004 vymenil Houellebecq vydavateľstvo Flammarion za Éditions Fayard skupiny Hachette Livre, pričom obdržal neobvyklé finančné ohodnotenie. Literárny rok 2005 patril jeho štvrtému románu Možnosť ostrova (fr. La Possibilité d'une île), ktorý obsadil väčšinu kultúrnych stránok médií a zatienil tak ostatné diela vydané v tomto roku. Predaje však nedosiahli také čísla aké sa očakávali, napriek tomu bol román úspešný s 300 tisíc predanými výtlačkami. Román bol ocenený literárnou cenou Le Prix Interallié, i keď ho média označovali za najväčšieho adepta na Goncourtovu cenu.^[16] Film podľa tohto románu prišiel do kín v roku 2008, režíroval ho Houellebecq a hlavnú úlohu si zahral Benoît Magimel. Uvedenie bolo komerčným aj kritickým neúspechom. V roku 2010 vyšiel vo vydavateľstve Flammarion román Mapa a územie (fr. La carte et le territoire), ktorý sa vymyká tradičnému štýlu houellebecqovského románu. Autorov štýl je skromnejší, menej opisný, surový a naturalistický. Kritikov najviac prekvapili chýbajúce detailné opisy sexu. Houellebecq vystupuje v románe ako jedna z postáv popri ďalších osobnostiach francúzskej kultúry. Za román získal Goncourtovu cenu, na ktorú čakal od roku 1998, kedy bol poprvykrát nominovaný. Udelenie ceny Houellebecqovi spôsobilo veľký záujem médií. V rovnaký deň bola ocenená aj Virginie Despentes cenou Prix Renaudot za svoj román Apocalypse bébé, ktorý bol tiež kandidátom na Goncourtovu cenu, no hlasovali preň iba dvaja porotcovia.^[17][18]

V januári 2015 vyšiel ďalší román Podvolenie (fr. Soumission), ktorého vydaniu predchádzala masívna mediálna kampaň a pirátske vydanie na internete pred samotným knižným vydaním. Názory na dielo sa rôznia, niektorí kritici ho označujú za prorocký a oslavujú ho, iní ho kritizujú z islamofóbie a šírenia paniky. Novinári a niektorí spisovatelia obviňovali Houellebecqa z prílišného negativizmu, i keď samotná myšlienka diela je skôr mierumilovná. Podvolenie tiež otvorilo polemiku o tom ako moc je autor zodpovedný za literárnu fikciu. V diele spisovateľ vykresľuje prehru kandidátky Marine Le Pen z extrémne pravicovej strany Rassemblement national (predtým Front national) v prezidentských voľbách 2022 a výhru moslimskej strany, ktorá vládne podľa islamského práva. Vydanie románu sa zhoduje s teroristickým útokom na redakciu satarických novín Charlie Hebdo. Navyše bol 7. januára na obálke novín práve Houellebecq s titutlkou "Predpovede čarodejníka Houellebecqa" (Les predicitions de mage Houellebecq). Za prvý mesiac od vydania sa predalo viac ako 345 tisíc výtlačkov románu. Houellebecq kvôli udalostiam 7. januára zrušil plánované turné ku knihe.^[19][20][21]

V roku 2019 vyšiel román-esej s názvom Serotonín (fr. Sérotonine). Je to v poradí siedmy román autora, v ktorom sa opäť vracia k ťaživým témam ako smrť, láska, túžba, depresia, tentokrát však tému podáva s istým druhom humoru. Hlavnou témou diela je otázka života a túžba ľudí žiť napriek mizernosti života ako takého. Houellebecq sa ústami hlavnej postavy snaží vykresliť všetko to, čo je na západnej civilizácií a našej dobe zlé. Zároveň sa v diele autor venuje aj násilnej vzbure farmárov, ktorá akoby odrážala Hnutie žltých viest. V roku 2022 vyšiel ôsmy a najrozsiahlejši román Zničiť (fr. Anéantir). Houellebecq označil tento román zároveň za svoj posledný, čomu nasvedčuje aj grafické spracovanie knihy a jeho vydanie v tvrdej väzbe. Uvedenie diela bolo neobvyklé, veľmi dlho nebol známy názov diela a o medializáciu sa postaral minister financií Bruno Le Maire, ktorý poslúžil ako predloha k jednej z postáv. Ústrednými témami diela sú ťaživé problémy dnešného globalizovaného sveta, sila deepfake, virálnych senzácií, hoaxov či svetlé a temné stránky života vysoko postavených politikov. Román ma silne politický ráz, ostatne ako aj iné romány od spisovateľa. Kritici označujú posledných 150 strán tohto vyše 700 stranového diela za to najlepšie, čo autor kedy napísal.^[23]

• 1994 – Extension du domaine de la lutte
• 1998 – Les Particules élémentaires (ocenenie Prix Novembre: najlepšia kniha roka)
  • Elementárne častice, Inaque, 2022, preklad Aňa Ostrihoňová, ISBN 978-80-8207-143-9
• 2001 – Plateforme
  • Platforma, Inaque, 2019, preklad Aňa Ostrihoňová, ISBN 978-80-8207-008-1
• 2005 – La Possibilité d'une île Fayard (ocenenie Prix Interallié)
  • Možnosť ostrova, Inaque, 2021, preklad Kamila Laudová, ISBN 978-80-8207-086-9
• 2010 – La Carte et le Territoire (Goncourtova cena)
• 2015 – Soumission
  • Podvolenie, Inaque, 2021, preklad Kamila Laudová, ISBN 978-80-8207-139-2
• 2019 – Sérotonine
  • Serotonín, Inaque, 2019, preklad Aňa Ostrihoňová, ISBN 978-80-8207-018-0
• 2022 – Anéantir
  • Zničiť, Inaque, 2022, preklad Aňa Ostrihoňová, ISBN 978-80-8207-186-6

• 1993 – Príspevok Mobile matière v Genius Loci
• 1995 – Approches du désarroi
• 1997 – Poviedka v Dix, recueil de nouvelles collectif
• 1997 – Text v La Question pédophile
• 2000 – Rudi (korešponduje s prvou časťou toho, čo sa neskôr stalo Lanzarote)
• 2000 – Lanzarote (opis fotografií)
• 2000 – «La Privatisation du monde »
• 2000 – Postredakcia článku Neil Young v Dictionnaire du Rock
• 2002 – Lanzarote et autres textes
  • Zostať nažive / Lanzarote (a iné texty) Inaque, 2023, preklad Aňa Ostrihoňová, ISBN 978-80-8207-206-1
• 2002 – Europe Endless (autopublikácia)
• 2002 – Text v Balade en Seine et Marne. Sur les pas des écrivains de Dominique Noguez
• 2003 – J'ai un rêve
• 2004 – Poviedka v Des nouvelles du prix de Flore
• 2005 – Rester vivant et autres textes
  • Zostať na žive a iné texty, Inaque, 2014, preklad Aňa Ostrihoňová, ISBN 978-80-971323-7-8

• 1988 – Quelque chose en moi
• 1991 – La Poursuite du bonheur (lauréat ceny Prix Tristan-Tzara)
• 1995 – La Peau (spolu s umelkyňou Sarah Wiame)
• 1996 – La Ville (spolu s umelkyňou Sarah Wiame
• 1996 – Le Sens du combat (laureát ceny Prix de Flore)
• 1997 – Rester vivant suivi de La Poursuite du bonheur
• 1999 – Renaissance
• 2000 – Poésies
• 2010 – Poésie
• 2013 – Configuration du dernier rivage
• 2013 – L'Ancien règne (spolu s umelcom Andreasom Scholzom)
• 2014 – Saint-Cirgues-en-Montagne (spolu s umelkyňou Peggy Viallat-Langlois)
• 2014 – Non réconcilié, osobná antológia 1991 – 2013
• 2015 – La Possibilité d'une île (spolu s umelkyňou Peggy Viallat-Langlois)
• 2016 – 2017 – So long (triptych s umelcom Claude Viallatom)
• 2020 – Le corps de l'identité absolue (s umelkyňou Gabriela Morawetz)

• 1991 – H. P. Lovecraft. Contre le monde, contre la vie
• 1991 – Rester vivant
• 1998 – Interventions (zbierka článkov),
• 2009 – Interventions 2 (rozšírená verzia)
• 2017 – En présence de Schopenhauer
• 2020 – Interventions 2020

• 2008 – Ennemis publics: emailová korešpondencia s Bernardom-Henri Lévym

• 1978 – Cristal de souffrance (krátkometrážny film)
• 1982 – Déséquilibres (krátkometrážny film)
• 2001 – La Rivière (krátkometrážny film)
• 2008 – La Possibilité d'une île

• 1999 – Extension du domaine de la lutte (v spolupráci s Philippe Harelom)
• 2004 – Monde extérieur (spolunapísané s Loo Hui Phang)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michel Houellebecq